Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Máj 2008

Aktuálne číslo

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

História nie je čierno-biela

Arcibiskup Ján Sokol: Zlo treba odsúdiť a dobro priznať

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Nijaký z cirkevných hodnostárov nebol v ponovembrových časoch toľko médiami kritizovaný, napádaný a obviňovaný. Hrabali sa v jeho minulosti bez toho, aby si overili pravdivosť dokumentov uverejnených na webovej stránke Ústavu pamäti národa, odsudzovali ho a stále odsudzujú za výroky a presvedčenie. Znášal to a znáša so stoickým pokojom a bez pocitu urážky či krivdy. Nesúdi sa, nehnevá, ani sa vehementne nebráni, pretože ako kňaz verí v iný, vyšší súd ako súd svetský.

Na kňaza hovorí nezvyčajne otvorene a verejne o veciach, ktoré boli doteraz tabu, o ktorých sa doteraz rozprávalo iba potichu a v súkromí. Napríklad o tom, že takzvané historické pravdy o udalostiach v slovenskej histórii a osobnostiach v nej nemusia byť pravdami, že čierno-biele videnie nie je tým najlepším kľúčom k poznaniu našich národných dejín. S nikým sa neprie, len hovorí svoj názor ako človek, aj keď mu to z dôvodu, že je vysokým cirkevným hodnostárom, mnohí zazlievajú. Lenže, ak sme sa už pred devätnástimi rokmi pasovali za demokratov, musíme uznať, že ako kňaz a občan má nedotknuteľné právo na svoj názor. Emeritný metropolita bratislavsko-trnavský, trnavský arcibiskup Ján Sokol.

Pán arcibiskup, v masmédiách sa často hovorí o vašej minulosti. Aká bola skutočne? Začnime vaším životopisom od najnižšej kňazskej hodnosti - kaplána...
Nuž, po vysviacke som musel čakať na štátny súhlas vykonávať svoje kňazské povinnosti ako kaplán o čosi dlhšie ako moji spolužiaci.

Prepáčte, malo to nejaké pozadie, teda, že ste sa hneď po vysviacke nestali kaplánom?
Pokladali ma za priveľmi horlivého, priveľmi verného cirkvi, čo v čase vlády komunistickej strany nebolo žiaduce. To bol ten kameň úrazu. Napokon po istom váhaní som súhlas dostal a pôsobil som ako kaplán v Šuranoch. Odtiaľ ma po ôsmich mesiacoch preložili do Levíc, kde som zotrval necelé dva roky a kde som sa po prvý raz dostal do konfliktu so štátnou mocou. Keď zomrel Svätý Otec Pius XII., boli zakázané akékoľvek pietne zhromaždenia. My sme napriek zákazu usporiadali na jeho počesť spomienkovú slávnosť, aby sa veriaci dozvedeli, kto bol Pius XII. Prirodzene, bol z toho oheň na streche, ale mal som dobrého šéfa, ktorý to vedel pekne zahladiť a išlo sa ďalej.

Potom, ak sa nemýlime, ste sa dostali do Bratislavy. Bol to posun dopredu na vašej kňazskej dráhe?
Ako sa to vezme. V roku 1959 som prišiel do bratislavského Nového Mesta, do Blumentálskeho kostola, ale aj odtiaľ ma chceli niekoľkokrát preložiť pre priveľkú kňazskú horlivosť. Mal som však šťastie na šéfov - môj principál, Ladislav Mogyórosi, inak dobrosrdečný, žoviálny pán, ma vždy zachránil. Pýtal sa na príslušnom úrade: „Čo máte proti nemu?" Namietali, že sa príliš venujem mládeži, že mám kontakty s rodinami a že veľa sedím v spovednici. Vo vtedajších pomeroch to bol prečin.

Čo vtedy znamenalo venovať sa mládeži? Vyučovali ste náboženstvo?
Tri, či štyri roky sa nesmelo vyučovať náboženstvo. Podarilo sa nám ho presadiť v roku 1964 alebo 1965, presne už neviem. V kázni som ľuďom oznámil, že kto má záujem, môže si podať prihlášku na náboženstvo, čo sa nesmelo a čo som nemal robiť. Zakázali mi pôsobenie v hlavnom meste a preložili ma do Štúrova. Až neskôr som sa dozvedel od biskupa Ambróza Lazíka, že ma chceli zatvoriť. Pán biskup im však ponúkol inú alternatívu, že Sokola radšej preloží ďalej od Bratislavy, čo bolo pre nich predsa len prijateľnejšie, lebo keby som skončil za mrežami, hneď by sa to dostalo do rádia Slobodná Európa a do Hlasu Ameriky a ľudia by protestovali.

Prišli ste do maďarského prostredia - nerobilo vám to problémy pri styku s veriacimi?
Pán Boh mal svoj cieľ - prospelo mi to. Naučil som sa maďarskú liturgiu aj „kuchynskú" maďarčinu. Doteraz nemám problém slúžiť omšu v maďarčine.

V Štúrove vás zrejme zastihol rok 1968, keď sa uvoľnili spoločenské pomery. Za Dubčeka biskupi nepotrebovali štátny súhlas, mohli sa slobodne rozhodovať o umiestnení kňazov. Bolo to tak?
Áno, vtedy sa začala ďalšia krátka etapa môjho života, lebo ani ten dubčekovský odmäk netrval dlho. V šesťdesiatom ôsmom biskup už mohol vymenovať štyroch nových predstavených do kňazského seminára, teda rektora, vicerektora, špirituála a prefekta. Mňa vymenoval za prefekta. Prijali sme veľký počet uchádzačov o teologické štúdium a mnohí z nich sa nakoniec aj stali kňazmi. Nasledovali však roky normalizácie a všetko sa dostalo do starých koľají. V seminári sme museli svoje pôsobenie skončiť. Vtedy si ma zavolali na februárku a naznačili mi, že za istých okolností by som v seminári mohol zostať. Povedal som, že to nepripadá do úvahy.

Podpísali ste na februárke nejaký dokument?
Nie, nič som nepodpísal. Dôkazom toho bolo aj nariadenie ministerstva kultúry zaevidované pod číslom 4657/1970-Dud, ktorým som bol z postu prefekta odvolaný a vymenovaný opäť za kaplána.

Vo zväzkoch ŠtB sa však nachádza vaše meno. Ako si to vysvetľujete?
Nebohý Langoš povedal do médií, a počuli to viacerí, že Sokol tam nič nemá. Neskôr sa to tam objavilo a túto záhadu naozaj vysvetliť neviem. Viem len to, že mám čisté svedomie.

Nemienite o týchto svojich životných skúsenostiach, peripetiách a osočovaniach napísať knihu? Poskytli by ste tak verejnosti dokumenty o svojom pôsobení...
Za tie roky sa toho nahromadilo dosť. Mám aj písomné archívne dokumenty, ktoré by sa patrilo zverejniť, napríklad pohľad mojich nadriadených, ale aj vtedajšej vládnej moci na moju činnosť. Možno ten čas na vydanie knihy čoskoro dozrie.

Neboli ste kaplánom nejako dlho?
Skoro trinásť rokov, hoci moji spolužiaci po ôsmich rokoch už sedeli na farách. Po odchode z Bratislavy som bol rok kaplánom v Seredi, kde môj šéf vážne ochorel a išiel do dôchodku. Trnavský biskup Július Gábriš vtedy oslovil pána dekana, ktorý mal známych na kompetentných miestach, aby vybavil pre mňa štátny súhlas na dekana trnavskej farnosti. Nebolo z toho nič, súhlas som nedostal. Napokon som sa stal administrátorom, robil som si svoje povinnosti ako kňaz, venoval som sa mládeži, čo mi už tradične vyčítali. Pracoval som v pivnici, kde som každú sobotu robil pre spoločenstvo veriacich duchovné obnoviteľstvo - raz pre mládež, inokedy pre rodiny. Pre tieto aktivity som mal stále nejaké problémy. Niekedy po roku 1981 ma biskup Gábriš vymenoval do zboru konzultorov. Prečo práve mňa a bez štátneho súhlasu, to doteraz neviem.

Aká to bola vlastne funkcia?
Úlohou konzultorov bolo hneď po smrti biskupa zvoliť dočasného administrátora arcidiecézy na obdobie do ustanovenia riadneho biskupa. Tento zbor siedmich konzultorov sa deň po smrti biskupa Gábriša v sobotu 14. novembra 1987 aj zišiel na výzvu preláta Čížika a v tajnom hlasovaní ma zvolili za administrátora Trnavskej arcidiecézy. Skoro som onemel, lebo som to vôbec nečakal, veď tam boli starší a ostrieľanejší ako ja. Moja prvá reakcia bola, že sa toho bojím, ale ak je taká božia vôľa, musím to prijať. Keď ma zvolili za administrátora arcidiecézy, telegramom som požiadal Svätú Stolicu o súhlas. Ten prišiel v pondelok 16. novembra 1987.

Podľa všetkého nestačilo, že ste boli zvolený za administrátora - potrebovali ste ešte štátny súhlas sekretariátu vlády pre veci cirkevné. Dostali ste ho?
Nie. Žiadosť o udelenie štátneho súhlasu písomne zamietli 30. novembra 1987 s tým, že z Prahy má ísť do Ríma komisia a potom sa rozhodne podľa dohody s Vatikánom. Nakoniec som bol po týchto obštrukciách o dva mesiace uvedený do úradu na žiadosť Svätej Stolice. Svedčí o tom telegram z Vatikánu z 21. decembra 1987.

Pod vplyvom perestrojky sa ľady pohli aj vo vtedajšom Československu. Z pozície administrátora bol už len krok do biskupského úradu. Alebo sa mýlime?
Časy sa naozaj menili. Štátna byrokracia mala eminentný záujem na obsadení biskupských stolcov pre zlepšenie imidžu štátu v zahraničí, pretože Západ poukazoval na obmedzovanú slobodu u nás. A intenzívne na tom pracoval aj Vatikán. Do toho prišla delegácia z Ríma, ktorá začala sondovať medzi kňazmi, koho by navrhovali za biskupa. Neviem, ako sa to všetko odohralo, ale 30. apríla 1988 si ma zavolali a oznámili mi, že Svätý Otec ma chce vymenovať za biskupa. Hovorili: „Ako administrátor už ten súhlas máte, preto vo vymenovaní nevidíme problém." Zároveň so mnou mali byť vymenovaní ešte traja biskupi v Čechách - jeden pre Olomouc a dvaja pre Prahu. O rok nato, písal sa už rok 1989, ma Svätý Otec vymenoval za arcibiskupa. No a potom prišla revolúcia.

Mnohí si pamätáme, že ste sa živo zapájali do ponovembrových udalostí...
Áno, verejne som vystupoval.

Ako ste sa postavili k takzvanej sviečkovej manifestácii v Bratislave v roku 1988? Niektorí ľudia vám dodnes vyčítajú váš vtedajší postoj...
Keď bola sviečková manifestácia a zbor ordinárov sedel v zborovni na Teologickej fakulte v Bratislave, dvaja či traja členovia Pacem in terris chceli, aby sme túto manifestáciu odsúdili. Vtedy som povedal: „Nie, to je vec laikov, ktorí nechcú do toho zapájať hierarchiu, preto je to ich záležitosť a oni majú na ňu právo." Chvalabohu, existuje o tom záznam v zápisnici. Ale pán Zárecký, ktorý bol šéfom Pacem in terris, v rozhlase interpretoval postoj ordinariátu tak, ako to chceli počuť predstavitelia politickej moci, teda, že aj nový ordinár je proti. Na jeho mieste by sa tak možno zachoval každý. Zápisnica však nepustí.

Ďalšou kontroverznou témou sú vaše výroky a postoje k prvej Slovenskej republike počas 2. svetovej vojny a na obhajobu prezidenta Jozefa Tisa, ktorému niektorí historici pripisujú hlavnú zodpovednosť za deportácie slovenských židov. Ozaj, aký je váš vzťah k židom?
Keď som bol chlapec, vedľa nás býval mäsiar Neumann, s ktorého synom som sa kamarátil. Bol to môj spolužiak a bývali dni, že som u nich bol častejšie ako doma. Chodil som s ním aj do synagógy. Keď túto rodinu brali, ako sa vtedy hovorilo, na roboty, všetci sme plakali, hoci vtedy nikto netušil, že idú na smrť. Lúčili sme sa s nimi ako s priateľmi, ktorých sťahujú kamsi do neznáma. Neskôr na gymnáziu som mal dvoch židovských spolužiakov a jednu spolužiačku, ktorí prežili vojnové časy prenasledovania a možno aj preto som sa s nimi kamarátil vari najväčšmi z celej triedy.

O prezidentovi Tisovi ste v televíznom interview povedali, že ho uznávate a vážite si ho. Nasledovali dosť nevyberané mediálne útoky proti vám. Nezmenili ste odvtedy svoj názor?
Už som to raz povedal: nemám dôvod niečo meniť na svojich názoroch. Pokiaľ ide o deportácie židov a holokaust, každý mysliaci človek ich odsudzuje ako hrozný zločin proti ľudskosti. Dôležité však je, aby sa objektívne posúdilo, kto a akú vinu nesie za tragédiu, akej nebolo v dejinách a ktorej nedokázali zabrániť, či aspoň odolávať, také mocnosti ako Francúzsko, Veľká Británia či Spojené štáty americké. To by malo byť podstatné aj pre pochopenie našej histórie.

Ešte je tu vaša zmienka o blahobyte za prvej Slovenskej republiky. Vyčítajú vám, že ako vraj môžete hovoriť o blahobyte tam, kde sa porušovali ľudské práva...
Dokladom o prosperite prvej Slovenskej republiky počas vojny sú objektívne štatistiky. Čiže netvrdil som nič, čo by nevedeli doložiť aj dnešní národohospodári a historici. Slovenská koruna patrila medzi najsilnejšie meny, ak nebola vôbec najsilnejšou menou v Európe. Napríklad bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska Marián Tkáč ju nazval „dunajským dolárom". To je jedna minca. Druhou mincou boli odsúdeniahodné deportácie židov. Nemožno spochybňovať ani jedno, ani druhé.

Neboli dôvodom na to, že sa začali vyťahovať rozličné neoverené informácie o vás, práve vaše výroky a názory na prvú Slovenskú republiku, ktorá je historicky stále viac-menej jednostranne interpretovanou témou?
Prečo to bolo, neviem. Zaiste nezostalo bez povšimnutia, že som vždy zdôrazňoval dve veci - cirkev a národ. Nie som šovinista, mám pozitívny vzťah k blízkym i vzdialeným národom a vôbec k ľuďom bez rozdielu náboženskej či politickej príslušnosti, ale som predovšetkým Slovák, ktorý si ctí svoj národ a svoju cirkev.

Ako sa pozeráte na pôsobenie prezidenta Tisa počas existencie prvej Slovenskej republiky?
To, čo bolo zlé, musí každý odsúdiť, a čo bolo dobré, treba priznať. Tak ako sa so svojimi vtedajšími vládnymi predstaviteľmi porátali okolité štáty, že za daných okolností nemohli konať inak, že robili všetko, čo mohli pre dobro národa, myslím si, že aj my by sme mali takto hodnotiť našich predstaviteľov, ktorí nepochybne robili všetko pre záchranu národa. Len ťažko sa na tie vojnové, hektické časy môžeme pozerať súčasnou optikou. Kto sa dokázal postaviť proti Hitlerovi na začiatku jeho ťaženia? Francúzi a Briti zbabelo podpísali Mníchovskú dohodu - tak ako sa mali ubrániť pred diktátom fašizmu oveľa menšie národy? A kto sa napríklad mohol postaviť v päťdesiatych rokoch proti Stalinovi? Som presvedčený o tom, že Jozef Tiso už zo svojej kresťanskej podstaty a ako kňaz robil všetko, čo mohol. Pravdaže, stali sa veci, ktoré nemôžeme schvaľovať nikdy, nech sa na ne pozeráme z akéhokoľvek uhla.

Nedávno občianska iniciatíva neznámej Občianskej solidarity s obeťami holokaustu vyšla s výzvou, ktorá je okrem iného zamierená aj proti vám, pretože vás kritizuje za vaše názory na prvú Slovenskú republiku...
Takúto výzvu môžem aj ja kedykoľvek podpísať, veď ja som nikdy ani jediným slovom nespochybnil holokaust. Moje názory na prezidenta Jozefa Tisa a jeho štát sú mojimi názormi. Viac k tomu nemám čo dodať.

Nás na tej výzve najviac zarazila myšlienka, že vraj vy osobne prekrývate zodpovednosť slovenských kresťanov za osud obetí režimu vojnového slovenského štátu. Nie je to výplod pomätenej mysle, podľa ktorej za obete režimu nesie kolektívnu vinu osemdesiat percent slovenských kresťanov?
To nemá nič spoločné s logikou ani s historickou realitou. Slováci - kresťania predsa pomáhali židom, zachraňovali ich, tak ako kresťania po celej Európe. O tom predsa existujú dokumenty.

Slováci nepatria k národom oplývajúcim národným povedomím, o národnej hrdosti ani nehovoriac. Čím si vysvetľujete tento náš nedostatok?
Hlavnú príčinu vidím v tom, že do roku 1918 sme ako národ takmer neexistovali. Zanechalo to na nás stopy, ale určite si nemyslím, že by to mala byť naša národná črta.

Ako vnímate náš vstup do Európskej únie? Nestratíme sa v tom veľkom kotle národov?
Myslím si, že sebavedomie a patriotizmus iných národov, ktorý je prítomný v štátoch zjednocujúcej sa Európy, môže byť pre nás príkladom, impulzom k prebudeniu našej národnej hrdosti.

Nedávno prišlo na Slovensku z rozhodnutia pápeža k novému členeniu diecéz. Pri tej príležitosti sa ozvali maďarskí menšinoví politici, že maďarská komunita by mala mať svoju diecézu a svojho biskupa. Čo si myslíte o tejto požiadavke?
Katolícka cirkev je všeobecná, nie je národná, etnická či dokonca politická. Každý biskup, ktorý má vo svojej diecéze národnostné menšiny, sa musí postarať, aby tie mali bohoslužby vo svojej materinskej reči. Taká je požiadavka koncilu, ktorá sa na Slovensku plní na sto percent. Maďarská menšina predsa nemá vo svojej reči len bohoslužby, ale má aj svoje cirkevné školy.

Čím sa riadite vo svojom živote, máte nejaké vlastné krédo?
Dôležité je, aby sa človek pozeral na všetko očami viery, pohľadom večnosti a pohľadom na kríž. Vtedy má všetko svoju cenu, zmysel a napĺňajú sa slová z blahoslavenstiev: Blahoslavený ste, keď vás budú pre mňa potupovať, prenasledovať a všetko zlé a nepravdivé o vás hovoriť.. Radujte sa, lebo vaša odmena je v nebesiach.