Štvrtok 22. február 2024

extra plus

Máj 2008

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Foto: SITAFoto: SITA

Pomýlená diskusia

Novelizovaný tlačový zákon nie je zlý, no veľmi oklieštený

Eva Zelenayová

Národná rada SR hlasmi poslancov vládnej koalície prijala zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve. Po jeho podpise prezidentom republiky končí platnosť predchádzajúcej právnej normy z roku 1966, zákona o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch.

Zámerne uvádzam celé názvy zákonov, aby bolo medzi nimi vidno zreteľný rozdiel. Po roku 1989 sa v parlamente ocitli ešte zákon o prostriedkoch verejných informácií (tzv. Hudecov návrh zákona) a zákon o masových médiách, ktorý pripravil Syndikát slovenských novinárov. Už z názvu schváleného zákona vyplýva, že sa netýka všetkých médií, iba printových a tlačových agentúr. V pôvodnom návrhu dokonca absentovali aj spravodajské agentúry, ktoré sa napokon do návrhu dostali, zabudlo sa však na internetové noviny a iné médiá. Čo sa stalo, že ministerstvo kultúry, ako predkladateľ návrhu zákona, zmenilo jeho filozofiu? Doterajšie návrhy zákonov, ale aj zákony tohto typu v ostatnej Európe upravujú nielen práva a povinnosti vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry pri získavaní a šírení informácií, ale aj ďalšie vzťahy, napríklad práva a povinnosti novinárov, povinnosti štátu či redakčných kolektívov k vydavateľom alebo vysielateľom.

Lacný propagandistický trik
Slovenská legislatíva, napríklad na rozdiel od nemeckej, neuznáva úpravu toho istého skutku vo viacerých právnych normách. Preto sa možno domnievať, že sa do zákona o tlači nedostala cenzúra, lebo je obsiahnutá v ústave, alebo ochrana práv novinárov, ktoré obsahuje autorský zákon. Lenže o týchto základných otázkach sa diskusia okolo návrhu zákona vôbec neviedla. Ani na verejnosti, ani v parlamente. Napokon sa zúžila na jediný paragraf - právo na odpoveď.
Priam zvrhlo sa v tejto situácii zachoval exminister spravodlivosti Daniel Lipšic, keď navrhol obmedziť právo na odpoveď verejným činiteľom. Apeloval na koalíciu, aby dokázala, že jej ide o obyčajných ľudí a vyňala z tohto zákona politikov a zločincov. Lenže v záujme občanov je, aby sa dozvedeli objektívne informácie predovšetkým o verejných činiteľoch, o ľuďoch volených do verejných funkcií. Práve v tomto smere totiž médiá zneužívajú svoje postavenie na ovplyvňovanie volieb, čo sa už premietlo do klišé, že médiá môžu politika v okamihu pochovať, a z koho chcú, politika zasa urobiť. Najmä pred voľbami sú najúčinnejšou volebnou zbraňou, ako sa to ukázalo napríklad v roku 1998 v prípade televízie Markíza. Samozrejme, dotknuté osoby v médiách sú najčastejšie ľudia z politického života, čo svedčí o tom, že médiám (nie novinárom) ide o vplyv na politický vývoj. Právo na odpoveď je teda i v záujme občanov, aby neboli médiami manipulovaní. Či sa ho podarí aj uplatniť v reálnom živote, je diskutabilné, pretože aj podľa doterajšieho zákona má občan právo na opravu, no vydavatelia toto právo ignorujú. Často dokonca nerešpektujú ani súdne nariadenie uverejniť opravu. Takže námietky vydavateľov, že noviny budú zahltené odpoveďami na články, sú len lacným propagandistickým trikom. Skôr signalizujú, že je dôvod myslieť si, že noviny zavádzajú.

Tlač a politici
Je na škodu veci, že pri príprave zákona ministerstvo kultúry neviedlo vysvetľujúcu diskusiu, napríklad vo verejnoprávnom rozhlase alebo televízii, na akej filozofii stavia tlačový zákon a prečo zmenilo doterajší prístup k tvorbe zákona. V parlamentnej rozprave zaznelo, že cenzúru neuvádza tlačový zákon, lebo je obsiahnutá v ústave, ale aj ochrana cti je obsiahnutá v našom právnom poriadku a dostala sa aj do tlačového zákona. Naopak, ochrana novinárov z tlačového zákona vypadla a nemožno povedať, že ju v plnej miere nahradzuje autorský zákon. V nemeckom tlačovom zákone sa dokonca uvádza, že osoba, ktorej cti sa médiá dotkli, si môže vybrať z troch možností, ako sa brániť. Prostredníctvom tlačového zákona, občianskeho alebo trestného práva. Nemecká legislatíva pripúšťa úpravu toho istého skutku vo viacerých zákonoch. Na Slovensku platí princíp, že čo je už obsiahnuté v nejakom zákone, netreba znova upravovať. Preto sú naše zákony plné odkazov na iné zákony a tým i ťažko zrozumiteľné.
Opozícia, a najmä poslanec Lipšic, zastávajú názor, že verejní činitelia by mali strpieť kritické názory v médiách a upierajú im právo na ochranu cti, ktorú im poskytuje právo na odpoveď. Ak by boli médiá kritické iba k politikom, potom by takýto názor mohol byť akceptovateľný, no ak sa novinári vo svojich článkoch dopúšťajú útokov na česť a dobré meno človeka - a práve toto má riešiť tlačový zákon, potom je postoj kresťanského politika nepochopiteľný. Ako odlišne sa k nactiutŕhaniu stavia nemecké zákonodarstvo, ktoré sa v Trestnom zákonníku postavilo do cesty nespútanému právu zverejňovať informácie a trestný čin urážky považuje za jeden z limitujúcich činiteľov pri šírení informácií a kritiky! Za urážku osôb politického života sa ukladajú veľmi prísne tresty. Takže o čo ide poslancovi Lipšicovi, keď tak vehementne odmieta právo na odpoveď pre politikov?

Dezorientovaný Dobšinský
Opoziční politici minulý mesiac poukazovali na vybielené titulné strany novín, tvrdiac, že je to dôkaz deficitu slobody slova, demokracie. Pre vydavateľov však nie je nič ľahšie, ako vyjsť s bielymi stránkami a takto presadzovať svoje záujmy. Vôbec nie slobodu slova alebo dokonca demokraciu. Takýmto bombastickým prístupom zakrývajú skutočné príčiny obmedzovania slobody slova či demokracie. Napokon, právo na odpoveď rozširuje slobodu slova, ale o tom, či bude odpoveď uverejnená, rozhodne vydavateľ.
Tragikomický prístup slovenských novinárov k informovaniu o tlačovom zákone predviedol nedávno vo verejnoprávnom rozhlase redaktor Branislav Dobšinský, keď paragraf práva na odpoveď doviedol do absurdna. Rovnaká argumentácia síce zaznela aj predtým od opozičných politikov, ale že ju novinár použije sám proti sebe, je dosť kuriózne. V diskusii o tlačovom zákone apeloval na vládneho politika, že právo na odpoveď protirečí rímskemu právu, lebo umožňuje, aby si bol človek sám sebe sudcom. Podľa tohto novinára napadnutá osoba sama posúdi, či sa noviny dotkli jej cti, alebo nie a jej odpoveď budú musieť noviny uverejniť. Nuž, každý človek má právo posúdiť, čo sa ho dotkne. Ale v prípade práva na odpoveď až vydavateľ rozhodne, či odpoveď uverejní, alebo nie. Ak ju neuverejní a dotknutá osoba sa bude svojho práva domáhať na súde, tak až súd rozhodne o tom, či noviny majú odpoveď uverejniť. Vo verejnoprávnom rozhlase by sa očakávala vyššia profesionalita novinára, než akú predviedol Dobšinský. Otázkou zostáva, či tak konal zámerne, alebo z neprofesionality.

Novinári - zotročení nádenníci
Na druhý deň po prijatí tlačového zákona vyšli denníky v krátkom čase po druhý raz s vybielenými prvými stranami a oznamom v čiernom rámčeku, že „parlament prijal tlačový zákon, ktorý predstavuje hrubý zásah do slobody tlače a redakčnej nezávislosti, smeruje proti záujmom občanov a čitateľov". Je priam do očí bijúce, ako v ten deň komentár v SME bránil záujmy svojho chlebodarcu a vyhrážal sa, „že po prvom prehratom spore o práve na odpoveď každý seriózny vydavateľ poženie Slovensko pred Európsky súd pre ľudské práva". Dojemný bol aj komentár Pravdy. Útočil na vládu a predovšetkým na premiéra, že už teraz je pre koalíciu právo na odpoveď užitočné, lebo podľa autora, „podarilo sa im medzi svojimi priaznivcami rozšíriť presvedčenie, že novinári sú zaujatí, podplatení, neseriózni, nevzdelaní. Podarilo sa im znížiť dôveryhodnosť svojho prirodzeného rivala, ktorý ich kontroluje".
Je čosi zvrátené v slovenskom mediálnom prostredí, ak na snemoch novinárskych organizácií zaznievajú hrubé žaloby na vydavateľov, ako novinárov nútia pracovať v rozpore s ich svedomím, ako musia strpieť zásahy do novinárskej práce, lebo sa nemajú kde zamestnať, ako sú nútení pracovať za veľmi nízke mzdy či dokonca bez nároku na honorár. Pritom nejde o jav, ktorý by vznikol, obrazne povedané, včera. Na 6. sneme Syndikátu slovenských novinárov sa v správe o činnosti konštatovalo, že „vydavatelia nie sú momentálne ochotní pristúpiť na žiadnu, ani minimálnu dohodu o prijatí redakčných štatútov". Pritom redakčný štatút upravuje základné vzťahy medzi vydavateľom a novinárom. Krajská organizácia v Trnave žiadala syndikát o pomoc proti vydavateľovi regionálnych novín Petit Press, ktorý z pôvodného počtu 23 novinárov prepustil 14. V správe zo snemu sa konštatovalo, že „sú opodstatnené obavy, že tí ‚šťastnejší‘, ktorí o zamestnanie (zatiaľ) neprišli, s najväčšou pravdepodobnosťou za svoje postavenie neraz platia neslobodou prejavu a novinárskym svedomím". To bolo v roku 1999. Napriek tomu, že novinári pracujú v nedôstojných podmienkach, stavovské organizácie dosiaľ nezorganizovali nijaké štrajky za práva novinárov. Nie je to prinajmenšom čudné, ak novinári bojujú za svojich chlebodarcov a tí im často poriadne nedajú ani na ten chlieb? Akú reputáciu potom môžu mať novinári? A jestvuje ešte vôbec táto profesia, keď mnohí z nich pracujú na živnosť? Z toho, čo súčasné médiá ponúkajú verejnosti, je zjavné, že zamestnanie majú len tí, čo sa podrobia. O akej slobode slova potom hovoria zotročení nádenníci?
Nový tlačový zákon nie je zlý, no je veľmi oklieštený v porovnaní so zákonmi o médiách v iných štátoch. Azda je novým ohnivkom v nejestvujúcej koncepcii mediálnej politiky, ktorá by následne mala vyriešiť aj otázku tlačovej rady. Ak zákon o tlačených médiách kopíruje zákony o rozhlase a televízii, potom by mala aj tlačová rada kopírovať postavenie rád pre elektronické médiá. A azda aj bližšie definovať spoločné základy, na ktorých médiá stoja. Napríklad cenzúru či postavenie novinára. No a nevyriešené zostali niektoré moderné mediálne nosiče ako napríklad internet. Keďže ide o čoraz rozšírenejší druh sprostredkúvania informácií a názorov, bude nevyhnutné sa problémom zaoberať.

Prvý krok k štandardizácii
Novelizovaný zákon, ako sme už spomenuli, predovšetkým obmedzil jeho platnosť len na tlačové médiá a spravodajské agentúry. Zrušil zodpovednosť ministerstva kultúry pri udeľovaní pokút za porušenie zákona. Vyňal z neho definíciu cenzúry, ale podstatne rozšíril paragraf na vydávanie periodickej tlače vymedzením podmienok na evidovanie periodickej tlače. Čitateľ bude vedieť, kto stojí za vydávaním novín. Rozšíril právo na opravu o právo na odpoveď a na dodatočnú odpoveď. Je zaujímavé, že iba Slovenská asociácia novinárov, ako stavovská žurnalistická organizácia novinárov, vyjadrila nespokojnosť s tlačovým zákonom nie preto, že obsahuje právo na odpoveď, ale preto, že neobsahuje množstvo ďalších potrebných ustanovení. Preto, že zákon sa prakticky obmedzuje len na právo na opravu, odpoveď a dodatočnú odpoveď. Slovenský syndikát novinárov až do prijatia zákona nemal výhrady proti navrhovanému zákonu. Až v deň jeho prijatia v Národnej rade sa predsedníčka syndikátu vyjadrila, že zákon obišiel novinárov a budú žiadať prezidenta, aby ho nepodpísal.
Po podpise zákona prezidentom Ivanom Gašparovičom sa otvára priestor na diskusiu ako ďalej v mediálnej politike. Tlačový zákon možno považovať za prvý krok na ceste k štandardizácii mediálneho priestoru. Že to niekomu nevyhovuje, je celkom prirodzené. Zasiahnutí sa cítia najmä tí, čo absenciu mediálnej politiky využívali vo svoj prospech. Zrejme medzi nich patrí aj bývalý minister spravodlivosti, ktorý sa vyjadril, že tlačový zákon vôbec nie je potrebný. To by sme potom pokojne mohli zrušiť aj zákon o premávke na cestných komunikáciách. Mnohí aj tak jazdia spôsobom, akoby nejestvoval. Tých však nepovažujeme za slušných ľudí. Daniel Lipšic sa teda sám zaradil, kam patrí.

Fotografie:
Minister kultúry Marek Maďarič je spokojný: so schváleným tlačovým zákonom vyjadrili spokojnosť aj európski socialisti.