Res publica

Kalo Uhrík

V poslednom čase všetci žasneme nad narastajúcou kriminalitou detí. Trýznenie zvierat, aké nezažili ani bosorky za čias inkvizície, znásilňovanie dievčat, žien a stareniek, krádeže, lúpeže a vraždy. To všetko býva častou čerešničkou na torte denného spravodajstva, to všetko páchajú niektorí príslušníci buditeľov rána. Takí surovci a bezcitní ukrutníci sa budú raz podieľať na rozhodovaní o budúcnosti Slovenska? Kde sa tu vzala táto citová spodina?
Ospravedlňujúcu príčinu hľadajú rozmanití odborníci v programoch televízií. Určite majú kus pravdy. Programy z obrazoviek priam pretekajú krvou. No kdesi v kútiku hlodá červ pochybnosti. Vyvoláva ho informácia, že sú rodičia, ktorí posielajú svoje deti na zboj. Jednoducho preto, že deti sú netrestateľné. Polícia prípad vyšetrí a podľa paragrafov založí ad acta. Koniec, ďalej sa nekoná. Spomínaná informácia je však iba začiatkom klbka, ktoré načim rozmotať. Lebo človek sa aj také dozvie, že rodič sa ponosuje, že čo má robiť, keď ho decko neposlúcha. Za čo on môže, keď decko pácha kdesi mimo domu všetky tie svinstvá, ba až hrdelné zločiny? Prípadne taký rodič s vyhrážkami vyženie novinárov, čo sa o vec zaujímajú. Zločiny jeho deciek nie sú vlastne ničím zlým, veď aj polícia ich odložila. Uvedomujem si, že teraz vyrieknem kacírsku myšlienku: Čo tak posadiť za skutky detí na lavicu obžalovaných ich rodičov? Podľa zákona predsa zodpovedajú za ne, tak nech si do dna vyžerú, čo si navarili. Viem, že taký zákon nikdy neprejde, ale som presvedčený, že jeho prijatie by vďačne privítala väčšina národa, čudujúceho sa a zdeseného z priam hororového vzrastu detskej kriminality. Ostáva to však len v polohe zbožného želania. Zatiaľ?