Foto: archív

Slovenská politická symbolika

Idey politických strán a spolkov v 20. storočí pretavené do znakov

Vojtech Kárpáty

Dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou praktickej stránky života politických strán bola a je ich symbolika.

Tvorí ju súbor charakteristických vonkajších znamení identifikujúcich a odlišujúcich funkcionárov, radových členov a sympatizantov na verejnosti. Východiskovým a primárnym symbolom politickej strany alebo hnutia je oficiálny znak pretvorený do praktickej podoby - členského straníckeho odznaku. Základný znak je potom rozpracovaný do ďalších straníckych symbolov - zástavy, funkcionárskych vlajok a štandárd, pečiatok alebo súčiastok straníckych uniforiem.

Tradícia sa dnes „nenosí", a tak je to aj v otázke politickej symboliky. V minulosti bol politickým symbolom univerzálny a ustálený zemský, krajinský, stavovský alebo profesiový symbol, ktorý sa nazýval straníckym znakom. Bolo to ešte v časoch, keď mali politické strany jasné idey a z nich vychádzajúce stabilné a zrozumiteľné politické programy. Dnes je situácia v tejto oblasti značne odlišná. V súčasnosti už takmer neexistujú politické strany s pevnými a nemennými ideami a svetonázorom, transformovanými do jasných programových zásad. Politické strany sa za posledných dvadsať rokov stali zoskupeniami napojenými na rôzne záujmové skupiny, ktorých vôľu neraz vykonávajú. A tomu zodpovedá neveľmi duchaplná a estetická politická symbolika, ktorá sa v dnešnom politickom žargóne nazýva stranícke logo. Už to nie je znak - symbol s univerzálnou výpovednou hodnotou. Je to iba grafická značka vo veselých farbách, ktorá sa môže v prípade krachu politickej strany, podobne ako v prípade firmy, kedykoľvek vymeniť, hoci protagonisti zostávajú nezmenení.

Ideová a heraldická čistota
Vráťme sa však k histórii slovenskej politickej a spolkovej symboliky v dvadsiatom storočí. Po roku 1918 na slovenskej prvorepublikovej politickej scéne zastáva najvýznamnejšie miesto Slovenská ľudová strana (SĽS), premenovaná v roku 1925 po svojom vodcovi a zakladateľovi na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Jej symbolika zostala vďaka jej umiernenému krídlu nepoznačená zavádzaním iných ako slovenských národných a zemských symbolov, hoci zo strany ľudáckych radikálov z Hlinkovej gardy (HG) prišlo k viacerým pokusom o pripodobovanie ľudáckej politickej symboliky cudzím, neslovenským vzorom. Tisov umiernený tábor v HSĽS tiež ubránil štátnu symboliku prvej Slovenskej republiky pred takýmito násilnými zásahmi, ktoré by odporovali tradicionalistickému duchu ľudáctva. Otvorený boj medzi umiernenými a radikálmi (vedenými Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom) sa preniesol aj do roviny štátnej a politickej symboliky. Slovenská štátna symbolika v rokoch 1939 - 1945 si však v porovnaní s ostatnými vtedajšími štátmi (napríklad Talianskom, Nemeckom alebo Chorvátskom) zachovala ideovú aj heraldickú čistotu. Neboli do nej presadené stranícke symbolické novotvary, ba dokonca sama HSĽS v roku 1943 definitívne prispôsobila svoju oficiálnu stranícku symboliku štátnej symbolike - s výnimkou niektorých štylizovaných úprav z nej vychádzala úplne.

Inšpirované národným
Už od roku 1918 do roku 1938 sa stranícka politická symbolika SĽS a HSĽS takmer výhradne inšpirovala slovenskými národnými a krajinskými symbolmi. Hoci v dvadsiatych a prvej polovici tridsiatych rokov absentuje stabilný, špeciálny a jednotný odznak strany, nosia sa odznaky so základným národným symbolom - bielym dvojkrížom na modrom trojvrší v červenom poli v dvoch základných variáciách - v štíte a v kruhovom terči. Osobitnou kapitolou ľudáckej symboliky sú symboly a znaky jej pričlenených a pridružených organizácií. Prvou z nich bola Rodobrana (1923 - 1929), ktorá mala svoj samostatný znak tvorený strieborným dvojkrížom v striebornom tŕňovom venci. Okrem tohto oficiálneho členského rodobraneckého odznaku bol medzi členmi a sympatizantmi populárny aj tzv. autonomistický odznak, priamo kopírujúci rodobraneckú symboliku, vyhotovený vo farebnej smaltovanej verzii. Mal podobu bieleho dvojkríža s nápisom Za tú našu autonómiu v červenom tŕňovom venci v modrom poli. V roku 1938 vzniká prvý štandardizovaný odznak HSĽS, tvoriaci štylizovaný gotický štít s dvojkrížom na trojvrší. Odznak bol v dvoch základných variantoch - strieborný a farebný smaltovaný. Vyrobila ho Mincovňa Kremnica a čoskoro sa masovo rozšíril medzi ľudáckou členskou základňou i funkcionármi. Posledná verzia straníckeho odznaku HSĽS vznikla ešte v roku 1943 a medzi členov sa dostala začiatkom roka 1944. Tvorí ju smaltovaný štátny znak SR vo vavrínovom venci, previazanom slovenskou bielo-modro-červenou trikolórou. Odznak sa vyrábal v bronzovej (miestne organizácie), striebornej (okresy) a zlatej (centrála a najvyšší funkcionári) podobe.

Nový symbol
Samostatnú skupinu odznakov HSĽS tvoria jej príležitostné a zjazdové odznaky, väčšinou zo župných a okresných zjazdov strany, regionálnych dožinkových slávností, alebo odznaky z rôznych finančných a materiálnych zbierok, prevažne Zimnej pomoci alebo Vojenskej zimnej pomoci. Na väčšine sa objavuje štylizovaný štátny znak SR, iba na niekoľkých je graficky použitá orlica s rovnoramenným dvojkrížom v kruhu, držiaca zväzok Svätoplukových prútov.

Medzi profesiové a stavovské spolky a zväzy, ktoré mali blízko k SĽS a HSĽS a ktoré s ňou aktívne spolupracovali, môžeme zaradiť Zväz slovenských železničiarov, ktorý vznikol ešte v roku 1919, a Spolok slovenských poštárov. Symbolika oboch organizácií vychádzala zo slovenskej národnej a krajinskej symboliky a na ich odznakoch nájdeme štylizované slovenské znaky.

V lete roku 1938 sa po prvý raz objavuje v ľudáckom hnutí nový symbol - zástava boja za autonómiu Slovenska, nazývaná aj autonomistická vlajka. Slovenská autonomistická vlajka sa prvý raz objavila na verejnosti 5. júna 1938 počas osláv 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody. Takmer stotisícovému davu vtedy rozdali látkové i papierové malé zástavky a niektoré delegácie z rôznych slovenských regiónov už niesli v sprievode autonomistické vlajky v textilnom vyhotovení. Od októbra 1938 prevzala a začala používať slovenskú autonomistickú vlajku Hlinkova garda, ktorá ju použila za základ všetkých svojich základných symbolov. Aplikácia tohto symbolu sa v rôznych vyhotoveniach stala charakteristickou počas celej existencie HG. Prvou adaptáciou slovenskej autonomistickej zástavy, nosenou na uniformách HG od jej založenia, bola rukávová páska, ktorá prešla v rokoch 1938 - 1945 niekoľkými úpravami tvaru a strihu. Slovenská autonomistická vlajka sa stala základom okresných a miestnych veliteľstiev, oficiálnej gardistickej vlajky a zástavy i štandardy hlavného veliteľa HG. Ich formu a rozmery ustanovoval Služobný poriadok HG.

Spoločná reč - podobný znak
Ďalšou politickou stranou presadzujúcou národné záujmy Slovákov a Slovenska bola od druhej polovice devätnásteho storočia Slovenská národná strana (SNS), ktorá na krátky čas, napriek roztrieštenosti svojich čelných predstaviteľov, napokon našla v polovici tridsiatych rokov dvadsiateho storočia spoločnú reč o slovenskej autonómii s ľudákmi. Rovnako našla spolupracovníka v osobe predsedu SNS Martina Rázusa. Slovenská národná strana mala po svojom obnovení v prvej Československej republike stabilný stranícky symbol, no takmer totožný s ľudákmi. Tvoril ho červený kruh s modrým trojvrším a bielym dvojkrížom zasadeným do zlatého (bronzového) kruhu. V ňom bol umiestnený čierny kruhopis názvu strany, niekedy doplnený o heslo Slovensko Slovákom alebo Slovák som a Slovák budem. Tieto členské odznaky sa nosili až do zániku strany na jeseň 1938.

(Dokončenie v budúcom čísle)

Fotografie:
Autonomistická vlajka na bratislavských oslavách Pittsburskej dohody.

Prvá verzia členského odznaku SĽS.

Druhá a tretia verzia členského odznaku HSĽS z rokov 1938 a 1943.

Členský odznak Spolku slovenských poštárov a výročný odznak Zväzu slovenských železničiarov.

Odznak župného zjazdu HSĽ̌S z roku 1940.

Stranícka symbolika na členských známkach HSĽS.

Autonomistický a členský rodobranecký odznak.

Členský odznak SNS.