Nikdy som neuhol

S kandidátom na prezidenta SR Jánom Čarnogurským

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Vyše desať rokov ste mimo veľkej politiky, preto vaša kandidatúra na prezidenta Slovenskej republiky bola pre mnohých prekvapením. Prečo ste sa tak rozhodli?
Po odchode z politiky desať rokov pracujem ako advokát a vidím zdola problémy, ktoré sú v spoločnosti. Vidím, ako je pre mnohých ľudí toto spoločenské usporiadanie priveľmi komplikované na to, aby sa v ňom vyznali a dostatočne sa bránili. Takým ľuďom by bolo treba účinnejšie pomáhať zmenou zákonov, prípadne iným usporiadaním štátnych orgánov. Pri pohľade zhora vidím, že tradičné konzervatívne hodnoty sú pod tlakom najmä médií a akoby ich nemal kto dostatočne autoritatívne chrániť. Nakoniec, prezident má vytyčovať pred obyvateľmi aj pred vládou dlhodobé smery rozvoja štátu. To môže robiť len prezident s veľkou politickou a ľudskou skúsenosťou.

Ktoré tradičné hodnoty myslíte?
Napríklad okrídlený pojem „advokát chudobných" sa vníma ako ľudské právo, čo znamená, že chudobní by mali mať advokáta. Ako minister spravodlivosti som zaviedol bezplatnú právnu pomoc, ktorá odvtedy funguje. Ďalší príklad: V Rusku je zákonom zakázané propagovať homosexualitu a z tohto titulu sa tam nemôžu organizovať tzv. dúhové pochody po mestách. Myslím si, že je to dobrý zákon. Isté hodnoty treba chrániť z pozícií zhora a jednou z takých pozícií je práve pozícia prezidenta.

Ako advokát ste zastupovali niektorých ľudí, ktorí boli zapísaní v zoznamoch ÚPN ako agenti ŠtB. Čo vás k tomu viedlo?
Tí ľudia nič nepodpísali, ale napriek tomu ich kedysi v osemdesiatych rokoch zapísala ŠtB do svojich zoznamov ako agentov, hoci oni, práve naopak, vyvíjali skôr činnosť proti vtedajšiemu režimu. Chvalabohu, dnes sa už zápis v registroch neberie ako Písmo sväté.

To, čo robíte a navrhujete ako právnik, je mnohým sympatické. Lenže nezanedbateľná časť občanov vám dodnes vyčíta, že ste v roku 1992 nehlasovali za Ústavu Slovenskej republiky...
Viete, v tom období bolo potrebné a užitočné robiť opozičnú politiku proti dominancii vtedajšej politiky Vladimíra Mečiara. Ústava Slovenskej republiky bola súčasťou takejto politiky, ktorá okrem iného zavádzala dvojaký právny stav, keď platila na jednej strane federálna ústava a na druhej strane slovenská ústava. Jednoducho, vtedajšia Mečiarova politika viedla Slovensko do slepej uličky, diskvalifikovala nás na ceste do EÚ.

Chcete povedať, že už v roku 1992 ste vedeli, že budeme členmi EÚ?
Áno. Najmä my, čo sme boli od roku 1989 v ústavných funkciách, sme vedeli, ako sa pozerá zahraničie na vývoj u nás a v postsocialistických štátoch a bolo nám jasné, že Slovensko by takmer nemalo šancu na prežitie mimo Európskej únie. Každý iný člen EÚ by si mohol do nás kopnúť. Nezabúdajme, že pri prijímaní do EÚ platí právo veta. Keby Maďarsko bolo v EÚ skôr ako Slovensko, tak by nám kládlo inakšie podmienky ako svojho času Rakúsko, keď sme museli zavrieť V1 v Jaslovských Bohuniciach.

Prijatie Ústavy Slovenskej republiky však bola principiálna vec. Ak ste mali výhrady, mohli ste predsa pripomienkovať niektoré ústavné ustanovenia...
To sme aj robili. Mal som k ústave zásadný prejav v rozprave parlamentu a navrhoval som, aby sme prijali len hlavné ustanovenia, napríklad o parlamente, o vláde, o súdoch a ďalších orgánoch štátu, pri ktorých by neboli podstatné námietky a postupne, ako by išiel život, tak by sa prijímali ďalšie ústavné zákony.

Vývoj spoločnosti si vyžaduje postupné ústavné zmeny a so zmenami ste do budúcnosti mohli rátať. Prečo ste hlasovali proti ústave, keď vám išlo o tú povestnú samostatnú hviezdičku na európskom nebi?
Nehlasoval som proti ústave, ale proti konkrétnemu zlému návrhu ústavy. Dôležité podľa nás bolo vtedy aj to, že politika Vladimíra Mečiara neviedla k samostatnej hviezdičke v Európskej únii. Určite si spomínate na demarše...

Demarše prišli až neskôr, ale my hovoríme o roku 1992. Teda vážnou prekážkou, prečo ste nehlasovali za prijatie ústavy, bol Vladimír Mečiar?
Nie Mečiar, ale jeho politika. Znovu opakujem: vo vrcholovej politike som bol od decembra 1989 a, najmä, keď som sa stal členom federálnej vlády, mal som z prvej ruky informácie o zámeroch európskej politiky. KDH bolo členom Európskej demokratickej únie a na jej pôde sme sa stretávali aj s Helmutom Kohlom, Margaret Thatcherovou a inými európskymi politikmi. Vedeli sme, aká je logika ďalšieho rozvoja EÚ, aká je logika prijímania členov. Už vtedy sme vedeli, že Mečiarova politika zabráni vstupu Slovenska do Európskej únie, čo by bola pre Slovensko katastrofa. A pokiaľ ide o ideu samostatného Slovenska, ja som prvý povedal, že chceme samostatnú hviezdičku a stoličku vtedy, keď Vladimír Mečiar hovoril, že dokopeme Čechov do federácie.

Nehlasovali ste ani za uznesenie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktoré nemalo nijaký právny status, bola to deklarácia, vyjadrenie vôle k samostatnosti. Deklaráciu ste predsa mohli podporiť bez ohľadu na to, či ste v opozícii alebo nie...
Odpoviem protiotázkou: Aké miesto má dnes uznesenie o zvrchovanosti v ústavnom vývoji Slovenskej republiky?

Bol to prvý krok, ktorým sa dalo najavo českým politikom a svetu, že je tu vôľa Slovákov mať samostatný štát. Druhým krokom bola potom ústava...
Beriem to, čo hovoríte, ale mohol tento propagandistický akt, ktorý skôr kompromitoval slovenskú túžbu po samostatnosti, k niečomu viesť? Prijala sa deklarácia o zvrchovanosti, čiže Slovenská republika by teoreticky bola mohla začať vydávať vlastné pasy. Mohol by však držiteľ takého pasu ísť do Viedne?

Deklarácia nebola o pasoch. Nebolo vtedajšie hlasovanie proti uzneseniu o zvrchovanosti len opozičnou trucpolitikou?
Nie. Hlasovanie proti zvrchovanosti bolo kontinuitnou líniou vtedajšej politiky KDH, ktorá mohla prispieť k úspešnosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie. A jedine vďaka tomu, že proti tomuto kroku bola účinná opozícia a tou opozíciou bolo vtedajšie KDH. Mimochodom, premiér Mečiar nás vtedy posielal do minulosti a vidíte - KDH je tu stále a HZDS je v politickom hrobe.

Prepáčte, ale nie je to zvláštna logika tvrdiť, že hlasovaním proti zvrchovanosti ste prispeli k úspešnosti Slovenska v únii?
Aká zvláštna logika? Hovorím vám, že inak by Slovensko neprijali do Európskej únie a treba zdôrazňovať, čo by bolo so Slovenskom, keby nebolo členom EÚ. Všetci by voči nám vznášali požiadavky a nemali by sme nijakého zástancu, ani Rusko nie, pretože Rusko nám dnes nie je schopné geopoliticky pomáhať. A to hovorím ako rusofil.

Všeobecne sa vám tiež dáva za vinu, že v čase, keď ste boli premiérom, boli zrušené jednotné roľnícke družstvá, čo sa dokonca spája s dnešnou potravinovou nesebestačnosťou Slovenska. Máte k tomu nejaké vysvetlenie?
Som rád, že sa ma na to pýtate. A napíšte to hrubo: Za mojej vlády Jednotných roľníckych družstiev pribudlo. Jasne o tom hovoria štatistiky. Na začiatku mojej vlády v roku 1991 bolo na Slovensku 827 družstiev a na konci roka 1992 ich bolo 1 025.

Ako k tomu prišlo?
Prišlo k tomu tak, že niekedy začiatkom osemdesiatych rokov sa razila politika zlučovania družstiev a po roku 1989 sa chceli obce vrátiť späť k pôvodnému stavu. A tak sa stalo, pretože im v tom nik nebránil, že sa počet družstiev zvýšil. Za mojej vlády dostali družstvá najviac dotácií od štátu - v roku 1992 12 miliárd korún, kým v roku 1993 za Mečiarovej vlády 9 miliárd.

Vaša vláda sa teda k družstvám nesprávala likvidačne? Prečo potom prichádzalo k ich zániku?
Počul som, ale nie som schopný si to overiť, že predsedovia družstiev mali záujem, aby ich družstvá išli dolu vodou. Mnohí si potom krachujúce družstvá alebo ich výhodnejšie časti lacno kúpili, urobili z nich eseročky a iné obchodné spoločnosti. Samozrejme, zarobili na tom. Na druhej strane, tie družstvá, čo existovali po starom, nie všetky vedeli hospodáriť v nových ekonomických podmienkach.

Čiže v našich podmienkach začal pôsobiť kapitalizmus?
Áno.

Prečo sa potom vytvoril mýtus Čarnogurského ako likvidátora družstiev?
Živilo to HZDS. Našiel sa vinník a pre každého to bolo zrozumiteľné.

Prečo ste sa nebránili, prečo ste o tom nehovorili?
Hovoril som, ale nikto to vtedy nepočúval a nemalo to byť ani kde medializované.

Poďme k inej téme. Váš postoj k slovenskému štátu z rokov 1939 - 1945 sa nezhoduje s oficiálnou verziou hodnotenia, ktoré u nás pretrváva vyše 60 rokov. Čo formovalo váš názor na túto tému? Rodinné zázemie? Vlastné bádanie?
Po prvé, neviem, aké je oficiálne hodnotenie, po druhé, nikdy nepreberám automaticky nálepky čohokoľvek, nielen slovenského štátu, ale držím sa toho, čo si naštudujem a v čo uverím.

Aké boli podľa vás okolnosti vzniku prvej Slovenskej republiky - bola to nevyhnutnosť?
Môj krstný otec Karol Sidor ako predseda autonómnej vlády bol prvý, ktorého si zavolali Nemci, aby vyhlásil slovenský štát. Sidor to odmietol, hoci Hitler vyhlásil, že buď vyhlásite slovenský štát blitzschnell, alebo Nemecko dáva ruky preč od Slovenska a v tom prípade si vás rozdelia Maďari s Poliakmi. Potom si pozval do Berlína Jozefa Tisa, ktorý vyhlásenie samostatnosti podmienil súhlasom Slovenského snemu. Z tohto hľadiska vyhlásenie prvej Slovenskej republiky považujem za legitímne a správne, lebo každé iné riešenie by bolo horšie. Slovensko sa zachránilo tým, že vyhlásilo slovenský štát.

Deportácie židov boli tiež nevyhnutnosťou?
Neboli. Postup proti židom bol zločinný. Protižidovské zákony prvej Slovenskej republiky poznám dôkladnejšie ako ktokoľvek iný, pretože doktorát som získal vďaka rigoróznej práci Rasové zákonodarstvo slovenského štátu. Treba však uviesť, že zákon o vysťahovaní židov zo Slovenska prijatý v máji 1942 dával väčšie možnosti prezidentovi Tisovi udeľovať výnimky ako predtým prijatý Židovský kódex.

Zodpovedá pravde predstava o prvej Slovenskej republike ako o totalitnom klérofašistickom štáte?
Keď si prečítate knihu Jána Roznera Noc po fronte a Život v Bratislave 1939 - 1945 od Kataríny Hrabskej, dozviete sa, že všetka kultúrna a umelecká elita prerazila práve vtedy, za prvej Slovenskej republiky. Slovenské školstvo, literatúra a kultúra zažívali dovtedy nevídaný rozvoj. Výtvarníci Benka, Bazovský, Fulla, Galanda, divadelníci Bagar, Pántik, Dibarbora a iní predstavovali umeleckú elitu až do sedemdesiatych rokov. Je nesporné, že možnosti tvoriť a publikovať za prvej Slovenskej republiky boli neporovnateľne väčšie ako v období socializmu. Neprijímam nálepku klérofašistický, prijímam kritiku jednotlivých krokov vlády slovenského štátu, ako aj Jozefa Tisa.

Boli ste proti vstupu Slovenska do NATO. Myslíte si aj dnes, že by bolo pre SR lepšie, keby sme neboli členom aliancie?
A aký úžitok nám prinieslo NATO, okrem toho, že naši vojaci bojovali v Iraku a teraz v Afganistane? Podľa môjho názoru NATO nepotrebujeme pre vlastnú bezpečnosť, pretože tú lepšie zabezpečuje Európska únia. Okrem toho NATO je aj hlavným politickým nástrojom americkej politiky v Európe a zaťahuje nás do geopolitických hier proti Rusku. A to už nie je v slovenskom záujme, aby sme išli proti Rusku do akýchkoľvek politicko-vojenských akcií. Rusko je náš tradičný spojenec.

Podľa čoho tak usudzujete?
Vždy, keď Rusko zasiahlo v strednej Európe, zakaždým to bolo v náš prospech bez toho, aby si to uvedomovalo. Keby v roku 1848 nebolo Rusko zasiahlo proti Maďarsku, Maďari revolúciu vyhrajú a maďarizácia by sa začala o dvadsať rokov skôr. Viete si predstaviť, čo by to znamenalo pre Slovákov? Vezmime si 2. svetovú vojnu: keby Červená armáda nebola zničila 70 percent Wehrmachtu, nacizmus by pravdepodobne zostal pri moci, Československo by nezískalo naspäť Sudety a Slovensko by možno navždy stratilo južné územie.

Ste známy rusofil, založili ste Slovensko-ruskú spoločnosť a ste členom elitného Valdajského klubu. Prečo sa pravica, ku ktorej politicky patríte, dištancuje od akýchkoľvek krokov smerujúcich k zbližovaniu Slovenska a Ruska?
Pretože je hlúpa. Bodka.

Čím chcete presvedčiť ľudí, aby vás volili za hlavu štátu?
Mám najväčšie politické skúsenosti zo súčasných kandidátov a kráčam stále jedným smerom. Nikdy som neuhol, nech boli na mňa tlaky z jednej či druhej strany. Som známy a uznávaný aj v zahraničí, prejavil som sa za bývalého režimu aj teraz ako advokát, ktorý vie chrániť záujmy ľudí. Toto všetko som schopný vniesť do prezidentskej funkcie vo väčšej miere ako ktorýkoľvek iný kandidát.

Fotografie:
Ján Čarnogurský na archívnej snímke z revolučného roku 1989, keď sa po prepustení z väzenia stal prvým podpredsedom vlády ČSSR.

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať