Streda 26. jún 2019

extra plus

August 2013

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Martin Lacko: Stále zápasíme o pamäť národa

Rozhodujúca časť národa nevnímala prvú Slovenskú republiku ako vazalský štát

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Patrí medzi tých, čo sa neboja osočovania, pretože mu nechýbajú znalosti našej novodobej histórie ani energia, ani odvaha. Venuje sa výskumu dejín Slovenska v 20. storočí, najmä obdobiu prvej Slovenskej republiky. Na svoj vek je veľmi produktívny: doteraz publikoval vyše štyridsať štúdií a kníh doma i v zahraničí. Ako jeden z mála renomovaných mladých historikov a publicistov pozdvihol svoj hlas proti zvrátenému, negativistickému chápaniu moderných slovenských dejín. Vedeckovýskumný pracovník Ústavu pamäti národa Martin Lacko.

Čo bolo pre vás podnetom, že ste sa dali na štúdium histórie?
Podnetom boli politické zmeny po roku 1989. Bol som síce mladý chalan, ale vo veku 14 rokov už človek začína rozmýšľať. Rok 1990 priniesol obrovské, dovtedy nemysliteľné množstvo podnetov, začalo vychádzať veľa rôznorodých denníkov, týždenníkov, ktoré otvárali tabuizované témy. V pamäti mi utkvel mesačník 23:55, ktorý bol podľa vyjadrenia jeho niekdajšieho šéfredaktora v tých časoch šokovou terapiou: na titulnej strane bol Tisov portrét. To ma podnietilo k záujmu o najnovšie dejiny. Bola neobyčajne žičlivá atmosféra, keď sa aj odlišné názory brali ako niečo celkom legitímne.

Dnes už teda taká názorová pluralita nie je?
Dnes nie. Vidíme to napríklad v nazeraní na otázku prvej SR. Bohužiaľ, ani vo vedeckej obci sa neakceptujú vyvážené pohľady, vyžaduje sa jej odsúdenie, respektíve radikálne dištancovanie sa od nej.

Takže podľa vás prevažujú ideologické pohľady historikov na túto tému?
Áno. Natíska sa tu paralela s celkovým vývojom. Ak sa ekonomika a médiá ocitli v cudzích rukách, sotva možno očakávať, že v ideovej a kultúrnej oblasti, aj v oblasti spoločenských vied, kam prirodzene patrí história, to bude podstatne iné. Historici sú tiež len ľudia a nikto z nich sa nechce stať terčom osočovania, ak by vyslovil iný ako všeobecne vnucovaný názor.

Kto nám vnucuje tie názory na našu novodobú históriu?
Médiá. Na prvom mieste je to denník SME, ktorý v záležitostiach novodobých slovenských dejín vystupuje jednostranne militantne. Ako viem z vlastnej skúsenosti, mnohí historici radšej mlčia, alebo prispôsobujú svoje výstupy a stanoviská, len aby mali pokoj s médiami. Médiá dokážu vyvolať neskutočnú hystériu, zastrašovanie. Spomeňte si na kauzu okolo Ferdinanda Ďurčanského. Aj vláda mimoriadne zasadala preto, aby odsúdila umiestnenie jeho busty v Rajci. To všetko spätne vplýva nielen na verejnú mienku, ale aj na historikov.

Vplýva to aj na vás?
Pluralita sa netoleruje, pozorujem to aj na sebe. Človek sa stáva terčom útokov, dostáva nálepku nacionalistu alebo neoľudáka. Paradoxom je, že toto zastrašovanie vychádza z kruhov, ktoré inak hlasne propagujú toleranciu, inakosť a podobne.

Ako sa mladý historik Lacko ocitol na inej ako zaužívanej platforme? A prečo by mali byť jeho názory nelegitímne?
Ako občan a historik by som si položil otázku inak: Prečo sa vytvorila situácia, ktorá neumožňuje legitimitu rôznych pohľadov?

Popritom, že sa od historika vyžaduje úcta k prameňom, aký má byť jeho pohľad na historické udalosti - občiansky či národný?
Jeden z najväčších historikov Slovenského národného povstania Vilém Prečan zdôrazňoval osobnú statočnosť ako rozhodujúcu vlastnosť historika, aby sa nedal zastrašiť, aby zostal verný princípom vedeckej práce.

Ktorí slovenskí historici vás profesionálne najviac ovplyvnili?
Počas štúdia ma zaujímali tabuizované témy - prvá Slovenská republika, slovenská armáda, vojna proti Sovietskemu zväzu. Cez tieto záujmy som sa dostával k prameňom a po skončení školy aj k osobnostiam, ktoré ovplyvňovali moju vedeckú činnosť, napríklad k Ladislavovi Deákovi alebo Matúšovi Kučerovi, Ivanovi Mrvovi.

Doménou vašej vedeckej práce nebolo len štúdium písomných prameňov. Venovali ste sa aj tzv. malým dejinám, ktoré sa odborne označujú ako oral history. V čom spočíva táto metóda?
Na rozdiel od tradičných metód štúdia histórie táto čerpá zo živého rozprávania pamätníkov, ich osobných dokumentov. Od roku 1997 som zhromažďoval spomienky príslušníkov slovenskej armády, účastníkov SNP aj jeho odporcov. Úlohou historika je, aby tieto často protichodné názory využil a zhmotnil. Dejiny nikdy nie sú čierno-biele.

O vplyve médií sme už hovorili. Aký je váš názor na rôzne nálepkovanie prvej Slovenskej republiky, ktorá sa často označuje ako vojnový slovenský štát?
V mainstreamových médiách a nielen tam sa ujal tento termín, ale je to len ideologická nálepka, tak isto ako klérofašistický alebo fašistický štát. Lenže prvá Slovenská republika nevznikla ako dôsledok vojnových udalostí, ale pol roka pred začiatkom 2. svetovej vojny. A nebola ani fašistická. Fašizmus bol v Taliansku.

O „fašistickej" Slovenskej republike sa hovorilo zhruba päťdesiat rokov za bývalého režimu, ale nasledujúcich vyše dvadsať porevolučných rokov sa v nazeraní na toto historické obdobie prakticky nič nezmenilo. Prečo?
Nedá sa to povedať úplne tak, lebo historický výskum urobil od roku 1990 obrovský pokrok. Problémom je to, že nové poznatky a pohľady sa nepropagujú. Myslím si, že je to dôsledok istých síl, ktoré potrebujú z našej histórie vytiahnuť len také udalosti, ktorými chcú národu naočkovať, aby sa za ňu hanbil, alebo v lepšom prípade sa dištancoval od nej.

Hovorili ste, že dejiny nie sú čierno-biele. Máme tu však Slovenskú akadémiu vied a historikov, ktorí by nemali posudzovať historické udalosti jednostranne. Prečo sú názory na udalosti okolo vzniku a existencie prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945 zabetónované už dobrých sedemdesiat rokov?
Je paradoxné, že hoci máme už dvadsať rokov druhú Slovenskú republiku, stále sa hlásime k československým tradíciám. Ako vravím, neznamená to, že v slovenskej historiografii je nejaké tabu, že toto sa smie a tamto nie, ale dôležité je, ako sa výsledky výskumu prezentujú, čo sa z nich vyberie, ako sa vyberie, čo si osvojí spoločnosť, čo si osvoja štátne elity a médiá. A u nás sa stále zvýrazňujú československé tradície a nie slovensko-štátna línia, osobnosti, ktoré za slovenskú štátnosť trpeli, bojovali a ktoré sa v konečnom dôsledku pričinili, že dnes žijeme v samostatnom štáte.

Znamená to, že v slovenskej historickej vede prevláda línia čechoslovakizmu?
Dá sa to povedať aj tak. Ešte nebezpečnejšie je, že sa v nej rozvíja aj maďarónska línia. Nie je veľmi početná, ale je aktívna, má veľkú podporu zo zahraničia a, žiaľ, aj zo strany slovenských štátnych orgánov. Vydávajú sa revizionisticky ladené publikácie, dokonca s podporou slovenského ministerstva kultúry.

Hovorme o konkrétnostiach vzniku prvej Slovenskej republiky. Bola to jediná možnosť vyhlásiť samostatný štát pod patronátom Adolfa Hitlera?
Vždy je aj iná možnosť, ale keď berieme do úvahy hľadisko prežitia národa, ktoré bolo pre naše politické elity určujúce, potom išlo o jediné riešenie. Črtali sa aj ďalšie možnosti - pričlenenie k Nemecku alebo rozdelenie Slovenska medzi Maďarsko a Poľsko. Je známe, že Maďarsko sa neuspokojilo Viedenskou arbitrážou ani s Malou vojnou. Maďarská politika dodnes považuje Slovensko za dočasne odtrhnuté územie. Podobné imperiálne, hoci menšie, ambície malo vtedy aj Poľsko. Dlhodobým cieľom maďarskej a poľskej politiky bolo vytvoriť spoločnú hranicu na úkor Podkarpatskej Rusi a Slovenska.

Kedy sa Hitler definitívne rozhodol ponechať Slovensku samostatnosť?
Ešte na jar 1939 boli úvahy dať územie Slovenska Poľsku ako výmenu za tzv. koridor. Až v septembri po skončení poľskej vojny Hitler povedal slovenskému veľvyslancovi Matúšovi Černákovi, že existencia slovenského štátu je definitívne potvrdená.

Mohol sa Jozef Tiso vzoprieť a odmietnuť vyhlásenie samostatnosti Slovenska v podmienkach Hitlerovho nátlaku a hrozieb obsadenia Slovenska maďarskými vojskami?
Objektívne išlo o záchranu slovenského národa. Dokonca aj odporcovia slovenskej samostatnosti sa vyslovili, že nebolo inej cesty. Milan Hodža v emigrácii povedal, že ani on by nekonal inak, ako konal Tiso v Berlíne 13. marca 1939.

Mala slovenská vláda na čele s prezidentom Tisom aspoň obmedzenú možnosť samostatného rozhodovania v politických alebo vojenských otázkach?
Slovenskí politici sa usilovali o to, aby Slováci utrpeli čo najmenšie škody, aby mali čo najlepšie podmienky na prežitie. Bola tu parafovaná ochranná zmluva s Nemeckom, v ktorej sa Slovensko zaviazalo k úzkej súčinnosti vo veciach vojenskej aj zahraničnej politiky a v tajnom dodatku aj hospodárskej politiky. Z toho sa nedalo vycúvať, ale dali sa minimalizovať dôsledky. Je až obdivuhodné, ako sa rozvíjalo školstvo, kultúra, akú vysokú mieru apolitickosti si udržalo súdnictvo, ale napríklad aj ozbrojené zložky. Jej vojaci, aj keď boli v roli okupantov, sa zachovali vždy ľudsky. SR bola jediným štátom, ktorý nepopravil nijakého občana, a to ani počas stanného práva. Bolo to majstrovstvo slovenských politikov uhrať s Nemeckom túto hru. Medzi Tisom a Hitlerom bol zvláštny vzťah, navzájom sa rešpektovali.

Z čoho vychádzate?
Z poznatkov ľudí, ktorí sa vtedy pohybovali na oboch stranách v blízkosti vysokej politiky. Možno to súviselo aj s Tisovou osobnosťou, jeho charizmou a tým, že vedel perfektne po nemecky.

Napriek tomu bolo Slovensko vazalským štátom Nemeckej ríše. Ako je možné, že vo vojnovom období, keď sa nikde v Európe nežilo v blahobyte, u nás sa masívne budovala infraštruktúra, nebývalo sa rozvíjala národná kultúra?
Rozhodujúca časť národa nevnímala svoj štát ako vazalský. Bežný človek vplyv Nemecka rukolapne neregistroval, primárne videl, že sme sa zachránili, že máme svoj štát, ktorý sa rozvíja, v ktorom sa môžu Slováci nielenže naplno uplatniť, ale v ktorom aj skutočne vládnu. To tu dovtedy nebolo. A z toho pramenilo isté nadšenie a vôľa pracovať pre národ.

Prvá Slovenská republika sa líči v negatívnych farbách najmä pre protižidovské zákony. Aká je zodpovednosť prezidenta Tisa a vlády za tieto zákony a deportácie židov?
Nikto nepochybuje o tej zodpovednosti, pretože rôzne protižidovské opatrenia zavádzal štát často z vlastnej iniciatívy, aj keď je pravda, že ideové a politické impulzy prichádzali z Nemecka. Podľa mňa k zbavovaniu občianstva a deportáciám židov nemuselo prísť, nebola to politická nevyhnutnosť.

Bola to iniciatíva radikálneho krídla slovenskej politiky?
Áno, predovšetkým predsedu vlády Vojtecha Tuku a ministra vnútra Alexandra Macha. Nijako to však nezbavuje zodpovednosti aj samotného prezidenta Jozefa Tisa, ktorý bol šéfom vládnucej strany.

Mohol Tiso z moci svojho úradu zabrániť protižidovským opatreniam, najmä deportáciám?
Keby slovenská politika bola postupovala jednotne, som presvedčený, že nemuselo k deportáciám prísť.

Napriek tomu, že prezidenta Tisa nemožno zbaviť zodpovednosti, treba objektívne priznať, že zachránil pred deportáciami veľké množstvo židov tým, že im udelil prezidentské výnimky...
Áno, aj to treba zohľadniť.

Budúci československý prezident Edvard Beneš povedal pamätnú vetu: „Tiso musí visieť." Bol po vojne Národný súd s Jozefom Tisom regulárny? Nebol Benešovou pomstou za „rozbitie Československa"?
V obžalobnom spise malo obvinenie za protižidovské zákony iba niekoľko riadkov, nebolo podstatné. Viac ako polovicu textu tvorili trestné činy spojené s rozbíjaním Československa. V duchu retribučného súdnictva sa kriminalizovalo všetko, čo súviselo s bojom Slovákov za autonómiu a štátnu samostatnosť. ČSR po roku 1945 prakticky poprela samourčovacie právo Slovákov, prenasledovala ho ako „separatizmus", „tukovštinu" a podobne. Mnoho svedčí o tom, že rozsudok bol stanovený ešte pred začiatkom procesu a bolo zrejmé, že Tisa odsúdia na smrť.

Bol Tiso človekom, ktorý sa obetoval pre národ?
Bol politik, ktorý prevzal na seba bremeno politickej zodpovednosti v nesmierne krutom období, ktorý sa snažil slovenskú loď v tej vojnovej búrke kormidlovať tak, aby z nej vyšla s čo najmenšími stratami. To nemôže poprieť ani jeden seriózny historik. Ďalšie body obžaloby ako účasť vo vojne proti Poľsku, Sovietskemu zväzu - to všetko tu bolo, ale Tisova politika bola minimalizovať požiadavky Nemcov. Mohol Tiso povedať, že do Sovietskeho zväzu nepošleme ani vojaka? Nechcem to porovnávať, ale dovolili by sme si dnes povedať, že do Afganistanu nepošleme ani nohu?

Bolo Slovenské národné povstanie začiatkom konca prvej Slovenskej republiky?
Čiastočne áno. Kým Nemecko vojnu vyhrávalo, otázka, k akému štátnemu útvaru sa politici priklonia, bola bezpredmetná. Ale keď sa situácia zmenila a bolo zrejmé, že do nášho priestoru príde Červená armáda, vznikali rôzne koncepty, ako riešiť vzniknutú situáciu aj otázku budúceho štátneho usporiadania. Minister obrany generál Čatloš idealisticky uvažoval o oslobodení Slovenska vlastnými silami, o štátnom prevrate aj o spojení s Červenou armádou. Časť československy orientovaných dôstojníkov armády okolo bratov Veselovcov a Jána Goliana zas podobne pripravovala Povstanie proti Nemcom, no s cieľom obnoviť Československo.

Bolo SNP celonárodným povstaním?
Celonárodné rozhodne nebolo, lebo do Povstania sa nezapojila väčšina národa ani väčšina armády. Z 90-tisícovej armády sa zapojilo len zhruba 18-tisíc príslušníkov. Väčšina vojakov bola v Povstaní nedobrovoľne, len na základe mobilizácie. Podľa môjho názoru väčšina národa nevidela v ňom nejaký zmysel. Ten nadobudlo predovšetkým po vojne.

Majú opodstatnenie názory, že SNP bolo vlastne protištátnym vystúpením?
Tu by som bol opatrný. Povstaleckí vojaci ho chápali ako protinemecké, protinacistické vystúpenie. Samozrejme, velenie z Banskej Bystrice bolo za obnovu ČSR, ale mnohí radoví vojaci a nižší dôstojníci si odmietli strhnúť slovenské dištinkcie a pripnúť si československú trikolóru. Hovorili: My sme slovenská armáda.

Aký bol v SNP zástoj partizánov a komunistov?
Komunisti hrali dôležitú rolu, ale ich aktivity do roku 1944 boli z hľadiska Slovenskej republiky takmer zanedbateľné. Ich odboj nabral na váhe až v lete, keď sa štát začal otriasať v základoch, a s príchodom sovietskych partizánov. Treba povedať, že tí boli samostatným mocenským činiteľom. Partizánske organizátorské skupiny, ktoré sem Sovietsky zväz vysadzoval od konca júla 1944, boli Stalinove tykadlá. Vnášali do odboja silný politický rozmer, boľševické idey a praktiky.

Bolo zabitie nemeckej vojenskej misie partizánmi na stanici v Martine začiatkom Povstania?
To je mýtus. Nebola to misia, ale náhodní cestujúci, vojaci aj civili. A nezabili ich partizáni. V Martine na stanici je však dodnes o tom pamätná tabuľa. Na tej tabuli nie je pravdivé ani jedno slovo, hoci tam visí dodnes. Píše sa na nej: "V priestoroch tejto stanice postrieľali partizáni členov fašistickej misie generála Otta." Po prvé, nebolo to na stanici, postrieľali ich v kasárňach, po druhé, nepostrieľali ich partizáni, ale vojaci nadporučíka Cyrila Kuchtu a po tretie, nebol to generál Otto, ale podpolukovník Otto.

Čo bolo teda signálom pre vstup nemeckej armády do boja proti povstalcom a pre okupáciu Slovenska?
Impulzom bolo obsadenie Ružomberka partizánmi a vojakmi. To Nemci nemohli nechať bez odpovede, lebo Ružomberok bola dôležitá križovatka a dopravná trasa smerom na východ. Bol tam i dôležitý zbrojársky podnik. Aj generál Hermann Höfle pred Národným súdom priznal, že Ružomberok bol rozhodujúci. 

Keď sa hovorí o význame SNP, často sa spomína, že nás toto ozbrojené vystúpenie proti nemeckej moci zaradilo medzi víťazov 2. svetovej vojny. Bez Povstania by sme skončili na strane porazených, tak ako Maďari?
Na strane víťazov by sme sa ocitli tak či tak, pretože víťazné mocnosti rozhodli o obnove ČSR. Prispeli sme však svojím dielom k porážke Nemecka, čo malo nesporne veľký politický význam, najmä z hľadiska povojnovej politiky. Môžeme diskutovať o úspešnosti SNP, ale faktom je, že v novodobej histórii Slovákov bolo najmasovejším ozbrojeným vystúpením, kde účinkovalo so zbraňou v ruke 60-tisíc našich mužov.

Napriek tomu, nemýtizuje sa Slovenské národné povstanie aj tým, že je štátnym sviatkom, že sa každoročne konajú na jeho počesť pompézne oslavy?
Rozlišoval by som dve roviny, oslavovať a mýtizovať. Sviatok sv. Cyrila a Metoda či vznik druhej SR tiež oslavujeme, ale to neznamená, že mýtizujeme.

Vo svojom článku v týždenníku Kultúra píšete o tom, že tak ako v minulosti, aj dnes prebieha zápas o pamäť slovenského národa...
Áno, je tu snaha vytvoriť nové povedomie, novú pamäť. A určité sily, nazvime ich protislovenské, sa snažia implantovať do vedomia mladšej generácie len negatívne či skreslené informácie o našich dejinách. Čo si vlastne máme pamätať? Arizácie, deportácie, prenasledovanie židov? Majú si Slováci stále sypať popol na hlavu? Tým chceme osloviť mládež? To, že tu po prvý raz v moderných slovenských dejinách existoval štát s podporou veľkej väčšiny obyvateľstva, ktorý poskytol dodnes najväčší priestor na uplatnenie národa a jeho inteligencie, v ktorom vyrástli úžasné osobnosti a ktorý zachránil množstvo ľudských životov, to sa neguje. Maďari takéto problémy nemajú. Miklósa Horthyho, ktorý zaviedol oveľa brutálnejší režim, zodpovedného za smrť väčšiny maďarských židov, oslavujú ako hrdinu.

Mimochodom, čo vie mladšia generácia o okupácii južného Slovenska horthyovským režimom?
To je práve jeden z fenoménov, ktorý sa tiež zamlčuje. Využíva sa fakt, že pamätníci okupácie už nežijú. Maďari v 20. storočí päťkrát vstúpili so zbraňou v ruke na územie Slovenska: v roku 1919 to boli maďarské boľševické vojská, v roku 1938 po Viedenskej arbitráži horthyovskí honvédi, v roku 1939 útok Maďarov počas Malej vojny, v rokoch 1944 - 1945 okupácia Slovenskej republiky a až do konca 2. svetovej vojny frontové boje po boku Nemecka. Nakoniec v roku 1968 sme tu mali maďarský kontingent na potlačenie Pražskej jari. Spomenie to niekto v médiách? Alebo, kto spomenie, že práve Maďarsko bolo prvým neokupovaným európskym štátom, ktorý už v roku 1941 začal deportácie svojich židov?

Zmysel vašej práce ako historika je odhaľovať minulosť pre budúcnosť. Je šanca vyhrať zápas o pamäť národa?
Šanca je vždy, aj keď nevieme predvídať vývoj. Ale zo svojej pozície historika, publicistu aj spisovateľa sa snažím robiť všetko pre to, aby poznanie nášho národa o jeho najnovších dejinách bolo pravdivé a objektívne. Za svoje dejiny sa nemusíme hanbiť. Nie sme o nič horší ako ostatné národy. Do akej miery bude mať toto moje snaženie nejaký efekt alebo význam, to musia posúdiť iní.

Fotografie:
Martin Lacko (1976) vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave.

Dejiny nikdy nie sú čierno-biele, hovorí Martin Lacko.