Foto: Jana Birošová
Referendum o rozdelení ČSFR bolo neprijateľné
S prezidentom Slovenskej republiky Ivanom Gašparovičom
Ľudovít Števko, Pavel Kapusta
„Dotýkame sa času, dotýkame sa dejín. No nie sme už pasívnymi pozorovateľmi. Svoju budúcnosť máme vo svojich rukách. Nesmieme sa zľaknúť tejto zodpovednosti. Naši potomkovia by nám to nikdy neodpustili." Pán prezident, pamätáte sa na tieto slová, ktoré ste vyslovili pred dvadsiatimi rokmi?
Pamätám si to veľmi dobre, bolo to prvého januára 1993 na slávnostnej schôdzi NR SR.
Boli ste prvým slovenským politikom, ktorý sa prihovoril národu po vzniku Slovenskej republiky. Ako vnímate s odstupom rokov samostatnú slovenskú štátnosť?
Po dvadsiatich rokoch môžem povedať, že Slovensko veľmi zodpovedne začalo plniť všetko, čo treba pre fungovanie zvrchovaného štátu. Dosiahli sme úspechy, o ktorých sme si mysleli, že sa nedajú dosiahnuť za takú historicky krátku dobu. Dnes je náš štát členom najvýznamnejších medzinárodných inštitúcií, v ktorých pôsobia Slováci v dôležitých funkciách. V oblasti zahraničnej politiky a vnímania Slovenska v zahraničí sme dosiahli nespochybniteľné úspechy.
Kedy sa objavili prvé signály, že sa Československo môže rozdeliť? Nebola tým signálom tzv. pomlčková vojna v roku 1990, keď sa viedli spory o nový názov spoločného štátu?
Pomlčková vojna bola prvotným odrazom snáh, aby Slovensko získalo v rámci federácie iné, rovnoprávne postavenie. O týchto veciach sa začalo otvorene hovoriť od začiatku roka 1990. Boj o pomlčku, alebo presnejšie spojovník v názve štátu sa odohrával vo Federálnom zhromaždení medzi českými a slovenskými poslancami. Slovenská verejnosť chápala, že nejde len o gramatickú stránku veci. Spojovník mal zvýrazniť, že Česko-Slovensko je štátom dvoch rovnoprávnych národov. V tom období prišla ako prvá s myšlienkou samostatnej Slovenskej republiky Slovenská národná strana.
23. júna 1992 sa konala ustanovujúca schôdza nového slovenského parlamentu a vy ste boli zvolený za predsedu Slovenskej národnej rady. Bolo už vtedy jasné, že rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky je nevyhnutnosťou?
Samozrejme, že sa ozývali názory niektorých politikov, že Slovensko by sa malo osamostatniť, ale v HZDS takáto predstava zo začiatku nebola. Prevládal názor vytvoriť v rámci federácie, prípadne konfederácie, dve autonómne republiky s vlastnou správou, s vlastným rozpočtom a spoločná by bola len zahraničná politika a armáda. O takejto forme štátneho usporiadania sa začalo aj rokovať, ale nebol na to jednotný názor.
Kedy sa vlastne rozhodlo o rozdelení federácie?
Posledné rokovanie o týchto otázkach sa odohralo v júni 1992 na Bôriku, kde Česká republika ústami Václava Klausa videla budúcnosť iba v unitárnom štáte, alebo vo vytvorení samostatných štátov. Vladimír Mečiar tvrdo presadzoval, aby sa do záverečného vyhlásenia vložil záznam o tomto postoji českej strany na rokovaní. Bolo skoro isté, že ak tam nebude táto veta, k nijakému rozhodnutiu nepríde. Mečiar búchal do stola a bol by sa aj pobil, aby dosiahol svoje. Česi ustúpili.
Dá sa zjednodušene povedať, že k rozdeleniu federácie dotlačili Slovákov Česi?
Rokovania na Bôriku dospeli do štádia, že nebolo iného východiska. Keď prišli zo separátneho rokovania ekonómovia Húska, Kočtúch, Laluha a Filkus, oznámili Mečiarovi a mne, že Česi sa definitívne rozhodli pre dva samostatné štáty.
17. júla 1992 bola prijatá Deklarácia o zvrchovanosti SR. Vieme, kto vtedy hlasoval proti prijatiu deklarácie. Na slávnostnom zasadnutí SNR, ktoré ste viedli, navrhol František Mikloško za poslanecký klub KDH, aby SNR hlasovala o vyhlásení referenda o vystúpení Slovenskej republiky zo spoločného štátu. Prečo sa vtedy nepristúpilo k tomuto kroku? Mnohí politici, ktorí boli proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky, to ešte dlho kritizovali...
Otázku referenda nezavrhovalo ani HZDS. Lenže malo to jeden háčik, o ktorom sa rokovalo v SNR aj vo Federálnom zhromaždení. Otázkou bolo, kto môže vyhlásiť referendum - či Federálne zhromaždenie, alebo oba národné parlamenty samostatne. A čo sa stane, ak jedna republika povie áno a druhá nie, kto v tejto situácii rozhodne o rozdelení alebo nerozdelení? Keby boli v referende jednostranne za rozdelenie Slováci, česká strana avizovala, že nepristúpi na delenie federálneho majetku. Bolo v tom dosť nejasností a neistôt. Navyše, o referende sa uvažovalo v čase, keď bolo na 80 percent isté, že sa federácia neudrží. Dokonca sa hovorilo o referende post legem - po rozdelení. Ale aký by to malo význam? Dá sa povedať, že v tom čase bolo referendum neprijateľné tak na slovenskej, ako aj na českej strane.
Slovenská republika a Česká republika vznikli na základe dohody politických reprezentácií. Mohol v tom byť problém legitimity?
Obe republiky vznikli na základe zákonodarných aktov, ktoré sa prijali vo Federálnom zhromaždení a vzápätí boli potvrdené národnými radami. Bolo to zodpovedné a legitímne.
Boli ste v tíme Milana Čiča, ktorý pracoval na novej Ústave Slovenskej republiky. Prečo bolo potrebné mať ústavu ešte pred vznikom samostatnej republiky?
Po definitívnom rozhodnutí na Bôriku sme si uvedomili, že musíme urobiť prestavbu celého právneho poriadku, že federálne aj doterajšie zákony Slovenskej republiky už nebudú zodpovedať systému fungovania samostatného štátu a budú sa musieť prispôsobiť demokratickej legislatíve v rámci Európy. V čase prijatia ústavy bolo zrejmé, že federálny štát prestane existovať a bolo správne, že sme ju prijali s predstihom, ešte pred vyhlásením suverénnej republiky.
Po vzniku Slovenskej republiky sa v českých politických kruhoch hovorilo, že sa Slovensko ako samostatný štát neudrží a Slováci budú Čechov prosiť, aby ich prijali späť do spoločného štátu. Boli ste napriek všetkým problémom presvedčení, že sa Slovensko udrží ako samostatný štát?
Po rozdelení v roku 1993 bola situácia na Slovensku oveľa ťažšia ako v Česku. V každom z nás bol otáznik, či nová republika vydrží, najmä keď sme od niektorých ekonómov počúvali, že pôjdeme kolenačky do Prahy, ale vedeli sme, že sa nemôžeme vrátiť z nastúpenej cesty. Priznávam, mali sme obavy, či budú ľudia volať „hosana" alebo „ukrižujte ich!"
Mali sme vnútorné zdroje, aby sme nový štát postavili na nohy?
Museli sme ho budovať úplne od základu. V zložitej ekonomickej situácii sme začali vytvárať novú štruktúru samospráv, pristúpili sme k rekonštrukcii hospodárstva. Po rozdelení federácie sme nemali nijaké devízové rezervy, preto sme museli urýchlene predať tabakový priemysel. Ale zvládli sme to. Dnes sme v pozícii, keď nám dôverujú svetoví politici aj zahraniční investori. Je to úspech, ktorý sme dosiahli aj vďaka zodpovednému postoju slovenských občanov k svojmu štátu.
Ekonomické problémy po vzniku republiky, to bola jedna stránka našej samostatnej existencie, ale mali sme aj zahraničnopolitické problémy...
Keď sme sa rozdelili a uchádzali sme sa o vstup do Rady Európy, Česi boli bezpro-blémoví a Slováci vraj mali deficit demokracie, potláčali národnostné menšiny a terorizovali Rómov. Boli to nepravdy, ale stanovisko bolo jednoznačné, že Slovensko nebude prijaté. Maďarský minister zahraničných vecí odporúčal nášmu ministrovi zahraničných vecí Jozefovi Moravčíkovi, aby do Štrasburgu ani nechodil, že Slovensko vraj nemá šancu. Moravčík tam nechcel ísť, až na môj razantný zákrok a zákrok pána Mečiara musel odcestovať. Moravčík totiž nevedel, aké rokovania sme absolvovali, že dva dni pred prijímaním do Rady Európy sme dosiahli procedurálnu zmenu - najskôr sa malo hlasovať o Česku a až potom o Slovensku, ale nám sa podarilo toto poradie obrátiť. Našli sme spojencov, s ktorými sme dohodli, že ak vstup Slovenskej republiky do Rady niekto bude vetovať, potom tí, čo stáli za nami, vyslovia veto aj Českej republike. Túto správu sme pustili do éteru a to roz-hodlo - do rady Európy nás prijali v ten istý deň spolu s Českom...
Čas ukázal, že Slovensko bolo v mnohých ohľadoch úspešnejšie ako Česko. Zvládli sme napríklad maastrichtské kritériá, prijali euro, kým Česko je stále za bránami eurozóny. Ako vidíte budúcnosť Slovenska v EÚ? Mnohí sa obávajú zvyšovania právomocí Bruselu na úkor suverenity národných štátov...
Do Európskej únie sme vstupovali dobrovoľne, nik nás nenútil. Únia možno neurobila šťastný krok, keď prijímala do svojich radov štáty na základe nepravdivých štatistických čísel o stave ich ekonomiky. Dnes sa to negatívne prejavilo a EÚ musí hľadať spôsob, ako ďalej existovať. Východiskom z krízy je nová fiškálna politika, solidarita, sankčný poriadok a možnosť určitej kontroly rozpočtov členských krajín. To všetko musíme napĺňať, ale ak by sme mali pocit, že tým priveľmi strácame suverenitu, môžeme z Európskej únie kedykoľvek vystúpiť - nikto nás tam nasilu držať nemôže. Teraz by to však určite nebol rozumný krok. Naše členstvo v EÚ má pre nás v súčasnosti jednoznačné výhody.
