Foto: TASR/ archív

V koži rebela

Pre Grigorovovu pieseň Posledný valčík pre Európu sa uvažovalo o zákaze vysielania Bratislavskej lýry v televízii

Populárnu hudbu osemdesiatych rokov pokladal za jednotvárnu a tak do nej vstúpil neprehliadnuteľným spôsobom. Milovníka Rolling Stones, UB40 či Cata Stevensa odborníci často označujú za jeden z najväčších talentov v histórii slovenskej pop music.

Zároveň je považovaný za symbol revolty, sám sa však do tejto pozície nestavia. Už v začiatkoch kariéry totiž vedel, aké sú jeho priority. „Chcem ísť predovšetkým po ceste, ktorá je moja.

Je predsa strašne nudné a ponižujúce niekoho napodobňovať. Samozrejme, nemôžem presne vedieť, kam prídem. Určite budem odmietať kompromisy, lajdákom sa u mňa bude robiť ťažko.

Vždy mi pôjde o čo najkvalitnejšiu robotu a to aj za cenu prípadných konfliktov a nedorozumení," vyjadril sa Robo Grigorov v roku 1987 v rozhovore pre časopis Populár a s odstupom takmer tridsiatich rokov možno povedať, že svoje vtedajšie slová splnil do bodky.

Provokačné texty
Podobne ako množstvu iných slovenských spevákov, aj Grigorovovi poskytla prvý kontakt s hudbou ľudová škola umenia. Naučil sa hrať na akordeóne, viac ho však lákala gitara. 

V šestnástich sa stal členom folkovej kapely Prešporok, chvíľu pobudol v zoskupení Ventil RG a v roku 1985 založil vlastnú formáciu Midi.

Ich prvým známym singlom bola skladba Úlohy a v hitparádach rezonovala aj pesnička Žuvačka za uchom. V tom istom roku sa Grigorov blysol v hudobnom filme Fontána pre Zuzanu, kde si nielen zaspieval, ale aj zahral postavu motorkára.

Významnou zastávkou pri výstupe na Olymp domácej pophudby bola jeho účasť na Bratislavskej lýre v roku 1986. 

Pieseň Posledný valčík pre Európu sa umiestnila na druhom mieste a vďaka politickému podtextu rozvírila spoločenskú hladinu natoľko, že sa dokonca uvažovalo o zrušení vysielania tohto prestížneho festivalu v Slovenskej televízii.

Debutový album Midi z roku 1987 niesol názov kapely a žánrovo sa radil medzi pop, rock a reggae. Bol zaujímavý použitím akustických bicích, elektronického klavíra, manuálnej gitary a živých nástrojov. 

K najúspešnejším skladbám patrili hity Edo, Mám tristo mesiacov či Dva roky prázdnin.

Druhý album s názvom Nohy na seba nenechal dlho čakať. Vyšiel rok po prvom a vo všeobecnosti sa považuje za najkontroverznejší album skupiny Midi.

Okrem známych hitov Modlitba lásky či Dvaja obsahuje aj pieseň Pocta Majakovskému, ktorá mala na to obdobie priveľmi revolučný text a Grigorovovi priniesla okrem popularity aj opletačky s vtedajšími predstaviteľmi politického režimu. 

Aj preto v roku 1988 emigroval do Belgicka, kde sa venoval skladaniu hudby a producentskej činnosti.

Návrat k reggae
Po prevrate v roku 1989 viedli kroky Roba Grigorova späť na Slovensko. Piesne, ktoré v Belgicku napísal, vydal po návrate na albumoch Noconi, Národ Kanibal a I Stand by U. 

Úspech spred emigrácie však dosiahol až po roku 1992 s albumom Chýbaš mi, ktorý priniesol megahity Ona je madona, Kým ťa mám, Láska, pivo, anjel, smútok či Všetci sa zídeme raz v jednej posteli. Nasledovali albumy Z extrému do ekstrému, Vdýchni reggae a Hallelujah.

Jeho zatiaľ posledný album nesie názov Balady a pokrstený bol vskutku netradične - Grigorov si ako veľký milovník mačiek a ochranca zvierat vybral za krstných rodičov dvojicu vzácnych sibírskych tigríčat, ktoré sú v súčasnosti ohrozeným druhom. 

Aj po takmer troch desaťročiach sú najdôležitejšou zložkou Grigorovovej tvorby kvalitné texty, pochádzajúce prevažne z dielne Kamila Peteraja.

O tom, že ich spolupráca nebola vždy jednoduchá, svedčia aj Peterajove slová: „Robo si vždy potrpel na to, aby texty boli dobré. Hádal sa so mnou pri každom jednom, ale vážil som si, že vie oponovať.

On je inak zvláštny typ - pôsobí ako rebel, aj keď spieva milostnú pesničku. 

Na slovenskej scéne je to nezaraditeľný exot, výborný autor. Niektoré jeho skladby by podľa mňa obstáli v akomkoľvek rádiu na svete. Možno je škoda, že nerobí aj s inými spevákmi."