Pondelok 18. február 2019

extra plus

Marec 2010

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Foto: TASR/Michal SvítokFoto: TASR/Michal Svítok

Foto: archívFoto: archív

Znamenie hanby

Pred jedenástimi rokmi vláda Mikuláša Dzurindu požehnala prelet vražedných leteckých misií NATO cez vzdušný priestor SR

Ľudovít Števko

Vláda Mikuláša Dzurindu 24. marca 1999 na utajenom zasadnutí odsúhlasila prelet bojových lietadiel NATO ponad naše územie, aby sa vzápätí mohla začať „humanitárna operácia" známa ako bombardovanie Juhoslávie.

Podľa Grigorija Mesežnikova (v článku pre SME 4. 4. 2000) sa vraj kabinet M. Dzurindu správal odvážne a zodpovedne, okrem iného aj preto, lebo súhlas s preletom bol vstupenkou do NATO. K tomuto konštatovaniu politológa a prezidenta Inštitútu pre verejné otázky možno iba poznamenať, že to bola vstupenka do aliancie s krvavou škvrnou, ktorú nevyčistí nijaká mediálna čistiareň. Ani história.

Šebej bol na vládu hrdý
Ako vyšlo najavo neskôr, ministri Dzurindovej vlády nemali na kosovský problém a na neobmedzený prístup lietadiel NATO do vzdušného priestoru Slovenskej republiky jednotný názor. Mikuláš Dzurinda a vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan presadzovali názor, že slovenská vláda sa musí pridať k „civilizovaným vládam západného sveta" a že „podpora operáciám NATO je v súlade s našimi integračnými ambíciami". Za uznesenie vlády, v ktorom sa vyslovil súhlas s preletmi lietadiel nad územím Slovenska, nehlasovali všetci jej členovia. Ján Čarnogurský, minister spravodlivosti (KDH) a Pavol Koncoš, minister pôdohospodárstva (SDĽ) sa hlasovania zdržali, kým ďalší dvaja ministri za SDĽ Pavol Kanis a Brigita Schmögnerová hlasovali za uznesenie napriek tomu, že odporúčanie ich strany bolo jednoznačné - nehlasovať za prelety. Aj po rokoch udivuje tento postoj niektorých ministrov za SDĽ, najmä Schmögnerovej, ktorá ako jediná žena vo vláde dala svojím postojom najavo, že súhlasí s agresiou proti Juhoslávii bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN.

Slovenská verejnosť i parlament sa oficiálne dozvedeli o bezprecedentnom rozhodnutí vlády až 31. marca 1999 na 11. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Opozičné strany SNS a HZDS podrobili postup Dzurindovho kabinetu ostrej kritike. Po rokoch je zaujímavé sledovať vystúpenia jednotlivých členov zákonodarného zboru - na jednej strane cynizmus koaličných poslancov a na druhej prirodzené ľud­ské rozhorčenie a solidárnosť s utrpením ne­vinných ľudí. Kým poslanec vládneho zoskupenia František Šebej v súvislosti s masívnym bombardovaním Juhoslávie zvolal, že je hrdý na slovenskú vládu, zatiaľ poslankyňa Anna Malí­ková (Belousovová) reagovala takto: „Čo nevidíte, že sú obeťami aj civilisti z radov Srbov? To pre vás ako veľkého svetoobčana nie sú ľudia? Čo tie deti našich krajanov, ktoré trpia? ... Či viete o tom, že lietadlá zhadzujú aj kazetové bomby, ktoré sú zakázané podľa medzinárodných konvencií, pretože sú zamerané na ničenie živej sily?"

Po šoku spontánne protesty
Terajšia podpredsedníčka SNS a NR SR patrila k najotvorenejším kritikom nesvojprávneho rozhodnutia Dzurindovej vlády a agresie NATO proti Juhoslávii. Ako sa dnes pozerá na tie pohnuté udalosti s odstupom jedenástich rokov? „Bol to šok, ktorý vyvolal veľké rozhorčenie nad konaním vtedajšej vládnej moci. Najhorší bol asi pocit bezmocnosti," hovorí Anna Belousovová. „Väčšina občanov Slovenska, ktorá nesúhlasila s barbarským bombardovaním Belehradu, sa vlastne stala rukojemníkom vlády." Podľa nej táto udalosť odhalila pravú príčinu, prečo bolo treba zmeniť vládu v roku 1998, prečo bol taký enormný tlak zo zahraničia na zmenu politických pomerov na Slovensku. „Slovensko predstavovalo svojou geostrategickou polohou pravdepodobne jediný vzdušný koridor pri leteckých útokoch na Juhosláviu, preto bolo treba za každú cenu vymeniť vládu, aby sa dali uskutočniť dlhodobé strategické plány NATO v balkánskom konflikte. Ra­kúsko, Švajčiarsko i Grécko totiž nesúhlasili s preletmi bojových lietadiel nad ich územiami."

Národniari sa v tých aprílových dňoch, takých hektických pre celú Európu, obrátili na poslancov a občanov Slovenska s výzvou: „My poslanci Slovenskej národnej strany pozývame všetkých poslancov, ktorí to myslia vážne s touto republikou, aby prišli protestovať pred americké veľvyslanectvo proti takýmto nezodpovedným činom slovenskej vlády, ktorá vháňa našu republiku do vojnového konfliktu. Zároveň tam pozývame v mene SNS aj všetkých občanov." Na výzvu SNS, ale aj celkom spontánne, sa každý deň po celom Slovensku konali spontánne protestné zhromaždenia proti bombardovaniu Juhoslávie. Najpočetnejšie zhromaždenia boli v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí pred americkou ambasádou, ale aj pred juhoslovanským veľvyslanectvom, kde Bratislavčania zapaľovali sviečky na vyjadrenie solidarity so srbským ľudom aj piety nad obeťami agresie, aká nemala na európskom kontinente obdobu od skončenia 2. svetovej vojny. Na protestoch pred veľvyslanectvom USA sa objavili aj viaceré známe osobnosti - najradikálnejšie z nich vystupoval spevák Jožo Ráž, ktorý mal pár týždňov nato ťažkú haváriu nesúcu všetky znaky atentátu.

Dodnes nie je vyčíslená cena nezmyselnej jednostrannej vojny, ktorá priniesla útočiacej strane pochybný efekt v podobe vzniku nového proamerického albánskeho štátneho útvaru, založeného na vražedných mafiánskych praktikách UCK. Srbov stálo „humanitárne bombardovanie" NATO tisíce obetí na životoch, väčšinou z radov civilného obyvateľstva. Z celkového počtu mŕtvych Srbov bolo podľa zdrojov z Belehradu až 30 percent detí. Škody na infraštruktúre, zbombardovaných komunikáciách, nemocniciach, školách a iných civilných zariadeniach sa počítajú na miliardy dolárov.

Krv na rukách
Niekdajší minister zahraničných vecí a terajší europoslanec Eduard Kukan pri desiatom výročí balkánskej tragédie vyhlásil, že to bola cena za náš vstup do NATO a keby sa mal znovu rozhodovať, rozhodol by sa tak isto ako v marci 1999. Nijaká ľútosť, len cynizmus a ľudská bieda.

Keď začínala úradovať Dzu­rindova garnitúra, novopečený premiér vtedy hovoril čosi o „špinavých paprčiach" predchádzajúcej vlády. Po historickom dátume 24. 3. 1999, keď padlo rozhodnutie o voľnom lietaní bombardérov ponad výsostné územie Slovenska bez informovania a súhlasu poslancov Národnej rady SR a slovenskej verejnosti, a keď padli prvé bomby na Belehrad, sa celkom prirodzene vnucuje do povedomia pamätníkov otázka: Neprekáža Mikulášovi Dzurindovi a Eduardovi Kukanovi, že ich vláda (česť výnimkám) a oni dvaja ako hlavní aktéri tohto barbarstva majú odvtedy na rukách krv nevinných srbských obetí, v mnohých prípadoch detí?

Fotografie:
Servilní proamerickí politici Mikuláš Dzurinda a Eduard Kukan rozhodnutím povoliť bez vedomia parlamentu a poza chrbát verejnosti prelet bombardérov NATO cez náš vzdušný priestor (hoci sme vtedy neboli členmi tohto vojenského zoskupenia) konali na vlastnú päsť, protiprávne a v rozpore so štátnymi a národnými záujmami Slovenskej republiky. V histórii tak zostanú hlavnými spoluzodpovednými za nezmyselné „humanitárne" vraždenie v Juhoslávii. Budú raz za tento čin súdení?

„Bol to šok, ktorý vyvolal veľké rozhorčenie nad konaním vtedajšej vládnej moci. Najhorší bol asi pocit bezmocnosti," spomína si dnes na udalosti spred jedenástich rokov podpredsedníčka SNS a parlamentu Anna Belousovová.

Tri fotografie ilustrujúce dôsledky barbarského bombardovania Juhoslovanskej zväzovej republiky v roku 1999, pri ktorom zahynuli tisíce nevinných civilistov. Napadnutie suverénneho európskeho štátu bolo demonštráciou sily USA a Severoatlantickej aliancie, po ktorej NATO ako agresor definitívne stratilo morálny nárok nazývať sa obranným paktom.