Sobota 23. január 2021

extra plus

Apríl 2011

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Foto: TASR/Miroslav KošírerFoto: TASR/Miroslav Košírer

Čo Ďurkovský nepochopil

Verejný záujem nie je len interes developerov

Jozef Hajster

Dianie okolo Kulichovej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade bolo súčasťou zápasu o slovenskú národnú a štátnu identitu. Aj podstata sporu o tom, či bratislavský Park kultúry a oddychu (PKO) zbúrať alebo nie, leží v identite, tentoraz však miestnej.

Podobné problémy riešia v súčasnosti v Nemecku. Tam sú horúcou témou protesty proti búraniu starých, ale ľuďmi obľúbených verejných objektov. Známy nemecký sociológ Jürgen Habermas ich označuje ako známe miesta, iní autori hovoria o hniezdach kolektívnej pamäti, zranenej občianskej hrdosti a podobne. Svojím spôsobom ide o domov v širšom zmysle, útočisko, s ktorým sú spojené príjemné spomienky.

Občianska revolta
Hovorí sa aj o tom, že Nemci objavujú občiansku revoltu. Príčinou je to, podobne ako u nás, že developeri s pomocou partokratov na miestnej či celoštátnej úrovni často bez konzultácie s občanmi likvidujú nielen miesta kolektívnej pamäti a identity ľudí, ale necitlivo menia aj tvár historických a verejných častí miest. Raz sa však naplní pohár trpezlivosti a ľudia sa vzbúria proti arogancii a chamtivosti mocných. Žiaľ, nielen v nových demokraciách, ale aj v takej vyspelej demokracii, ako je v Nemecku, sú ľudia nútení pripomínať, že nie sú len raz za štyri roky voličmi, ale že aj oni predstavujú verejný záujem. Isteže, niekto môže namietať, že namiesto zastaraných a technicky nemoderných objektov vyrastú moderné. Áno, a tak by to podľa publikovaných informácií bolo aj v prípade zbúrania starého bratislavského PKO a postavenia nového objektu. Nový moderný kultúrny stánok by developeri síce bez problémov postavili, ale bol by taký drahý a réžia taká vysoká, že kultúrne zážitky by si v nich zrejme mohla dovoliť len solventná smotánka a pre širokú verejnosť by sa stal finančne nedostupným.

A o aké budovy ide v Nemecku? Napríklad o objekt starej železničnej stanice v Stuttgarte. Tam protestovali nie desiatky či stovky účastníkov ako v Bratislave, ale státisíce zo všetkých spoločenských vrstiev. Mnohotisícové protesty boli aj v Kolíne proti zbúraniu historickej opery. V Hamburgu ochraňujú „zúriví občania", ako v Nemecku nazvali protestujúcich, zónu pre chodcov. V Berlíne je až 30 občianskych iniciatív proti privatizácii vodohospodárskych zariadení. O týchto občianskych iniciatívach „zúrivých ľudí" vychádzajú aj špeciálne publikácie. Nemeckí politológovia už pripustili, že často spomínaná depolitizácia občanov sa skončila. Hovoria o zlyhaní partokracie, o formalistickom chápaní demokracie, kde sa názory občanov neberú do úvahy a víťazná väčšina nedemokraticky umlčí porazenú menšinu.

Víťazstvo podnikateľov
Podľa sociológa Habermasa pripomínajú nemecké protesty mimoparlamentnú opozíciu šesťdesiatych rokov, keď najmä vysokoškoláci žiadali väčšiu demokraciu na univerzitách aj v spoločnosti. Otázka znie, či má účasť v demokratických procesoch len účelový zmysel spočívajúci v umlčaní porazenej menšiny, alebo argumenty občanov hrajú skutočnú rolu v demokratickom procese rozhodovania. Podčiarkuje, že „demokracia závisí od presvedčenia ľudí, že majú priestor podieľať sa na tvorbe náročnej budúcnosti".

Či je to tak aj na Slovensku, je otázkou diskusie. Pritom počet hlasov, ktoré získal jeden z organizátorov bratislavských protestov Ján Budaj, dokumentuje, že sympatizantov s jeho ochranárskou aktivitou - bez ohľadu na Budajovu politickú orientáciu - či už ide o pamiatky alebo zeleň, je pomerne veľa.

S existenciou bratislavského PKO sú spojené desaťročia života obyvateľov slovenskej metropoly. V kolektívnej pamäti má svoje miesto nielen samotný objekt, ale aj v ňom prebiehajúce kultúrne aktivity. Protest proti jeho búraniu nemožno nevidieť aj v širšom bratislavskom kontexte. Občania a aktivisti už dlhodobo - väčšinou však márne - protestovali proti búraniu napríklad historických priemyselných objektov či výrubu stromov alebo proti stavbám na úkor zelene. Podobný kontext sprevádza aj protesty v Nemecku. Ide však aj o výstavbu takpovediac na zelenej lúke. V Bratislave je najkrikľavejším negatívnym príkladom necitlivej novej výstavby vysoká administratívna veža pri petržalskom Auparku, ktorej priveľký počet poschodí pri určitom uhle pohľadu prekrýva pylón Nového mosta. Tým sa výrazne znehodnocuje výhľad naň. Postavená je v réžii tej istej finančnej skupiny J&T, ktorá je zainteresovaná aj v kauze PKO. Za necitlivé možno považovať aj vybudovanie súkromného zdravotníckeho zariadenia Medissimo Hatinovou Slovintegrou v tesnej blízkosti petržalského jazera Veľký Draždiak a ďalšie prípady, v ktorých zvíťazil podnikateľský záujem na úkor zelene či priestorov pre oddych a šport.

Absurdná nehoráznosť
Popravde treba priznať, že budova PKO nie je nijaký architektonický skvost. Pamiatkový úrad ju odmietol uznať za pamiatku, pretože podľa neho nespĺňa potrebné požiadavky. Pôvodné výstavné haly v päťdesiatych rokoch prispôsobili na kultúrne, spoločenské aj politické podujatia, ich technický stav však už dlhšie nie je vyhovujúci. Budova vraj nie je dostatočne zateplená a pri čiastočnom zateplení sa okrem toho použil zdraviu škodlivý azbest. Protestujúci tieto fakty neberú do úvahy a podporil ich aj nový primátor Milan Ftáčnik. Premiérka Iveta Radičová deklarovala dokonca obranu „vlastným telom".

Za PKO zatiaľ nie je náhrada, hoci bývalý primátor Andrej Ďurkovský všetkých ubezpečoval, že kým sa tak nestane, PKO sa búrať nebude. Slovo však nedodržal. Protesty časti Bratislavčanov trvajú od roku 2005, keď spoločnosť Henbury Development kúpila pozemky, na ktorých komplex stojí. Pritom na rozdiel od Nemecka nemožno tieto protesty označiť za zúrivé. Dosiahli zatiaľ len taký výsledok, že developer súhlasil so spätným odkúpením pozemkov, ale za sumu, ktorá podstatne prevyšovala tú, ktorú vyplatil Ďurkovského magistrátu pri ich kúpe. Pritom ich podľa informácií médií kúpil výrazne pod cenu. Finančnú skupinu J&T, ktorá za celou akciou stojí, nepochybne tvoria tvrdí biznismani. Ani príroda si nemôže byť pred nimi istá, pretože ich J&T Bank uverejnila inzeráty so sloganom „Nedovoľte ani slnku vyjsť bez toho, aby ste na tom zarobili". Pripomína to neslávne známe budovateľské Poručíme větru, dešti z čias socializmu. Na druhej strane je zarážajúce, ako im bývalý primátor Ďurkovský vychádzal v ústrety. Zmluvy, ceny a všetko okolo tohto „obchodu desaťročia" sú také pokútne, že museli pobúriť každého slušného človeka bez ohľadu na to, či so zbúraním PKO súhlasí, alebo nie.

Aby bola absurdita tejto kauzy naozaj dokonalá, Ďurkovský a jeho stúpenci v bývalom mestskom zastupiteľstve súhlasili aj s takou nehoráznosťou, že tieto budovy, ktoré sú stále vo vlastníctve mesta, sa majú zbúrať na jeho náklady. A tesne pred skončením svojho mandátu urýchlene a tajne bývalý primátor podpisoval potrebné dokumenty tak, aby zbúraniu PKO po jeho odchode z funkcie nestálo nič v ceste.

Hlava v piesku
Bývalý primátor Ďurkovský bol v čase výkonu svojho mandátu členom predsedníctva KDH - strany, ktorej jedným zo základných pilierov je kresťanstvo a z neho vyplývajúca kresťanská morálka. Za frašku či tragédiu možno označiť aj konanie republikovej rady tejto strany, ktorá Ďurkovského nezvolila do predsedníctva, pričom uviedla, že dôvodom nebolo jeho zlyhanie v kauze PKO. Dôvod zostal straníckym tajomstvom. Žeby už vtedy v KDH vedeli o jeho ďalších podozrivých rozhodnutiach vo funkcii primátora Bratislavy? Asi áno, lebo vzápätí po komunálnych voľbách vyplávala na povrch veľká kauza Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS).

Predsedníctvo KDH sa zaoberalo kauzami bývalého primátora Ďurkovského až po tom, ako sa vystupňoval tlak verejnosti a médií. Dovtedy malo strčenú hlavu do piesku a jeho členovia zrejme dúfali, že sa to Ďurkovskému aj im nejako prepečie. Neprepieklo. Neobstojí argument, že išlo o miestny problém Bratislavy a primátor koná nezávisle. To by bolo v poriadku, ale len ak nerobí také závažné chyby. Kauzy PKO a BVS sú pritom len vrcholom ľadovca.

Ak by to KDH a koalícia mysleli naozaj vážne s dôsledným dodržiavaním sľubovanej vysokej morálky a transparentnosti, tak Ďurkovského kauzy nemali tak dlho prechádzať mlčaním. Ďurkovský sa nakoniec vzdal členstva v KDH a stal sa v tomto volebnom období prvým nezávislým poslancom v NR SR. Do KDH sa chce vrátiť, keď sa všetko vysvetlí a jeho meno sa očistí. Už teraz možno s istotou povedať, že to je len jeho márne želanie. Ešte aj teraz je presvedčený, že PKO treba zbúrať. Z technického hľadiska má asi pravdu. Je tu však ešte ľudský rozmer. Protestujúci občania ho očividne nezaujímajú, samoľúbo si uzurpoval právo rozhodovať aj za nich. Verejný záujem však nie je len jeho záujem a záujem developerov či investorov. Ľudia ho zrejme zaujímajú asi len raz za štyri roky - pri voľbách. To je formalistické chápanie demokracie, ako napísal sociológ Habermas. Našťastie sa zdá, že nový primátor M. Ftáčnik si tento veľký nedostatok svojho predchodcu uvedomuje, a preto hovorí o uplatňovaní parcitipatívnej demokracie. Znamená to aj to, že rozhodnutia bude robiť spolu s protestujúcimi občanmi.

Fotografia:
Andrej Ďurkovský sa po prevalení káuz spojených s jeho menom stal jedným z najnepopulárnejších Slovákov.

PKO nepatrí medzi architektonické skvosty, napriek tomu je veľká časť bratislavskej verejnosti proti jeho zbúraniu a nahradeniu modernou stavbou. Najmä starší obyvatelia hlavného mesta majú s PKO spojené príjemné spomienky z mladosti, keď sa tu konali všetky významné kultúrno-spoločenské podujatia, často celoslovenského významu - napríklad Bratislavská lýra či výstava Flóra. Fotografia pochádza z apríla 2009, keď bola investorská spoločnosť Henbury Development nútená prerušiť búracie práce v areáli PKO. Na snímke náčelníčka Mestskej polície Zuzana Zajacová pred budovou PKO osobne dohliada na zákaz búrania.