Piatok 30. október 2020

extra plus

December 2007

Aktuálne číslo

foto: SITAfoto: SITA

Nežná revolúcia v JAR

Apartheid a tajné služby

Pavol Janík

V súvislosti s nežnými revolúciami v strednej a východnej Európe, kde sa transformovali (ne)dôsledne ľavicové režimy na (ne)dôsledne pravicové, často zabúdame na viac-menej súbežné liberalizačné korekcie niektorých pravicových diktatúr v rozličných častiach sveta.

Intenzívne úsilia zachovať rasistický režim v Južnej Afrike v medzinárodnom kontexte posledných desaťročí 20. storočia sú zároveň názornou ukážkou rutinného využívania médií spravodajskými službami.

Milióny na propagandu
Politika apartheidu v zápase o prežitie neudržateľného modelu usporiadania spoločenských vzťahov siahala k najrozličnejším metódam a technikám, počnúc platenou propagandou v médiách najvyspelejších západných krajín a končiac vraždami. V registri aplikovaných postupov zaujímali popredné miesto tajné akcie.

Napríklad v rokoch 1973 až 1978 juhoafrická vláda riadila v USA rozsiahlu operáciu s cieľom ovplyvniť americkú vládu, Kongres a Senát, obchodné a akademické ustanovizne, ale aj mienku najširších vrstiev verejnosti v prospech rasovej segregácie. Táto kampaň vošla do dejín špionáže ako aféra Muldergate - podľa mena juhoafrického ministra informácií Cornelia Muldera.

V demokratickom svete narastal tlak proti rasizmu v Južnej Afrike, ktorý sa postupne prejavoval aj bojkotovaním juhoafrického tovaru na finančne najatraktívnejších trhoch.

Pretože vysoké sumy na financovanie operácie Muldergate by mohli vzbudiť pozornosť liberálne orientovaných členov juhoafrického parlamentu, autori kampaň hradili z vojenského rozpočtu, ktorý je principiálne tajný.

Prvou fázou operácie, ktorú riadil tzv. Informačný odbor, bola séria celostránkových inzerátov v najrenomovanejších denníkoch USA, Kanady, Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Austrálie a Nového Zélandu.

Južná Afrika sa v nich prezentovala ako vyspelá a stabilná ekonomika s vynikajúcimi investičnými možnosťami. Druhú fázu tvorili spôsoby tajného ovplyvňovania.

Strategický plán predpokladal, že juhoafrická tajná služba kúpi celý rad médií v zahraničí a ich prostredníctvom bude želateľne formovať spoločenskú mienku.

Americký vydavateľ John McGoff poskytol operácii svoje meno, ktoré sa stalo verejne prijateľnou fasádou ďalších aktivít. Juhoafrická vláda v roku 1974 tajne kúpila za 6 miliónov dolárov vplyvný denník Sacramento Union.

O rok neskôr juhoafrickí propagandisti investovali 1,7 milióna dolárov do agentúry UPITN, ktorá bola v tom čase najväčším producentom a distribútorom televíznych dokumentárnych filmov.

John McGoff sa stal predsedom správnej rady UPITN a okamžite začal šíriť audiovizuálne programy, ktoré ukazovali Južnú Afriku v priaznivom svetle.

Vlastný variant „perestrojky"
Juhoafrická vláda sa neuspokojila s publikovaním pozitívnych materiálov v médiách. Vysoké finančné dary na volebné kontá prominentných členov Kongresu a platené návštevy vybraných politikov, podnikateľov a univerzitných profesorov v Južnej Afrike mali získať široký okruh priaznivcov vo všetkých vrstvách americkej spoločnosti.

Juhoafrická tajná služba venovala v roku 1978 v rámci volieb do Senátu 250-tisíc USD na kampaň proti senátorovi Dickovi Clarkovi zo štátu Iowa, ktorý zastával dôležitú funkciu predsedu senátneho zahraničnopolitického výboru a bol dôsledným kritikom rasizmu.

Z rovnakých dôvodov sa juhoafrickí propagandisti snažili zabrániť zvoleniu senátora Johna Tunneya a vynaložili na tento cieľ 150-tisíc USD.

Juhoafrická tajná služba založila aj niekoľko krycích organizácií, ktoré predstierali akademickú činnosť a pozývali vplyvných Američanov na najrozličnejšie návštevy.

Podľa informácií New York Times navštívilo za peniaze juhoafrických propagandistov Južnú Afriku asi 50 členov amerického Kongresu a jeho administratívnych pracovníkov.

Juhoafrická vláda investovala do operácie Muldergate celkovo približne 74 miliónov dolárov, ale ďalší vývoj vo svete napokon viedol k iným riešeniam.

V súvislosti s neskorším rozpadom sovietskeho bloku juhoafrická tajná služba v súčinnosti so spravodajskými službami najvyspelejších krajín sveta uskutočnila vlastný variant „perestrojky" a odstránila rasistickú doktrínu juhoafrického politického systému.

Scenár juhoafrickej nežnej revolúcie bol jednoduchý a obyvateľom strednej Európy veľmi povedomý.

Juhoafrický prezident Frederik Willem de Klerk 2. februára 1990 zrušil zákaz Afrického národného kongresu a iných organizácií pôsobiacich proti apartheidu, zároveň oznámil, že po 27 rokoch prepustia z väzenia Nelsona Mandelu.

Ten sa stal ikonou historickej zmeny a v roku 1993 mu udelili Nobelovu cenu za mier.

V prvých demokratických voľbách 27. apríla 1994 získal Mandelov Africký národný kongres 62 percent a následne sa sformovala dohodnutá Vláda národnej jednoty na čele s Nelsonom Mandelom ako prvým juhoafrickým prezidentom čiernej pleti.

A ktože iný by mohol byť jeho prvým zástupcom vo funkcii viceprezidenta ako dovtedajší prezident Frederik Willem de Klerk za Národnú stranu.

Mandelovým druhým zástupcom vo funkcii viceprezidenta bol Mandelov kolega z Afrického národného kongresu Thabo Mbeki, ktorý 14. júna 1999 vystriedal Mandelu v najvyššej štátnej funkcii Juhoafrickej republiky. A kto neverí na zázračné priebehy nežných revolúcií, nech si prečíta tento článok ešte raz.