Foto: Michaela Kolimárová

Quo vadis, ĽS-HZDS?

S europoslancom a členom skupiny Aliancie liberálov a demokratov za Európu ALDE Sergejom Kozlíkom

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Už druhé volebné obdobie ste jedným zo slovenských europoslancov. Je známe, že táto funkcia býva aj časovo náročná. Kde bývate viacej: v Bruseli alebo doma?
Keď som v roku 2004 odchádzal do Európskeho parlamentu, bol som dosť previazaný so slovenskou politikou. Diskutoval som napríklad v televízii s Kaníkom o reforme dôchodkového systému, kde som varoval, že tento systém nebude udržateľný, čo sa aj potvrdilo. Vtedy ma viacerí čelní predstavitelia HZDS kritizovali, že nech idem do Bruselu a nech sa nestarám do domácej politiky, lebo beriem priestor tým, ktorí chcú kandidovať do slovenského parlamentu. Myslel som si, že jednou nohou budem v Bruseli a druhou doma. Neskôr, po rokoch som však zistil, že som v Bruseli oboma nohami.

O vašom účinkovaní v Európskom parlamente sa toho veľa nevie. Je to preto, že Brusel je ďaleko a naše slovenské problémy blízko?
Možno je to menším mediálnym záujmom, ale aj tým, že témy, o ktorých sa rokuje v Európskom parlamente, sú nadčasové a na Slovensko prichádzajú s oneskorením, čo vytvára istú odtrhnutosť od bezprostredného kontaktu so slovenskýmireáliami a s politickou stranou. Vzniklo určité vákuum medzi mnou a reálnou slovenskou politikou.

Na druhej strane sa vám podariloĽS-HZDS dostať do európskych štruktúr, do Európskej demokratickej strany...
Áno, považujem to za prínos. K tomu treba povedať, že sám som v Európskom parlamente členom skupiny liberálov a demokratov, hoci medzi liberálov sme ako strana nepatrili. Dnes sa však situácia vyvinula tak, že som opäť oboma nohami v slovenskej politike cez trpký osud našej strany.

HZDS ako značka kedysi na slovenskej politickej scéne niečo znamenalo. Dnes je v existenčnej kríze. Čo sa vlastne stalo?
HZDS bolo slávnou stranou aj so slávnym predsedom. Rozhodujúcou mierou sa zaslúžilo o vznik štátu aj o postavenie Slovenskej republiky na vlastné nohy. Treba povedať, že strana vo svojich začiatkoch bola postavená na príchode mnohých výkonných a významných odborníkov zvonka, ktorí formovali stranu i štát. Vladimír Mečiar ako vedúca osobnosť strany sa postupne stal priveľmi silným hegemónom a osobnosti v strane začali na seba narážať. Postupne odišli Kňažko, Moravčík, Kováč...

Nevyvolal ten rozkladný proces samotný Mečiar tým, že neznášal veľa seba silné osobnosti, že sa cítil nimi ohrozený?
Pravda je asi niekde uprostred. Chápal by som to ako odchod osobností, ktoré cítili, že nemajú dosť priestoru či rešpektu k vlastným názorom, ale mohli tam byť aj osobné dôvody, aj prvé náznaky ekonomických záujmov. Iste, rozpad prebiehal na pozadí vnútorných konfliktov, protichodných záujmov a boli za tým aj tlaky zo zahraničia.

V roku 1998 HZDS vyhralo voľby, ale nedokázalo vytvoriť vládu. Nebolo to vážne memento pre stranu?
Po takom fiasku líder na Západe spravidla odchádza. U nás líder zostal, samozrejme, s dôsledkami. Po čase prichádzalo k takému vnútornému napätiu, že časť významných politikov HZDS sa začala podieľať na vzniku novej strany Smer.

Prišiel rok 2002, HZDS opäť „utrpelo" v parlamentných voľbách víťazstvo a história sa opakovala.
Pred voľbami v roku 2002 sme odhadovali, že dosiahneme 25 až 27 percent, no v skutočnosti sme dosiahli len 19 percent. Tá strata bola spôsobená tým, že Mečiar odstavil z kandidátky Gašparoviča. To umožnilo opätovný vstup Dzurindu do vlády spojenej s privatizáciou strategických podnikov.

Pre Mečiara to stále nebol signál, že musí pre stranu, ale najmä pre seba vyvodiť nejaký záver?
Opäť nebol vyvodený záver, aj keď už v strane mal tlak na výmenu lídra zreteľné kontúry. Po voľbách na predstavenstve v Prešove prišiel Bratislavský kraj s návrhom riešiť situáciu, ale ostal osamotený a dostal sa do Mečiarovej nemilosti.

Nasledoval ďalší pokles preferencií, ale v roku 2006 stačilo strane aj necelých deväť percent na vstup do vlády so silnou stranou Smer. Pre ĽS-HZDS to však nebolo šťastné vládnutie...
Účinkovanie v prvej vláde Roberta Fica naozaj nebolo šťastné. Vymenili sa štyria ministri pôdohospodárstva pre rôzne podozrenia, okolo HZDS a osoby Mečiara sa krútili kauzy - to všetko malo negatívne dôsledky vo voľbách roku 2010. Do parlamentu sme sa nedostali.

Po tom všetkom ste v strane stále otvorene nežiadali výmenu predsedu?
Zmenu lídra HZDS pre voľby 2010 som žiadal už v roku 2008 na grémiu i predstavenstve strany, a to aj v prítomnosti Mečiara, ale stretlo sa to v štruktúrach s prekvapujúcim nezáujmom. Nakoniec sme si s Mečiarom tľapli a všetko sa skončilo mojím vymenovaním za lídra HZDS pre voľby 2009 do Európskeho parlamentu.

V eurovoľbách ste boli ako líder úspešný, stali ste sa opäť poslancom Európskeho parlamentu. Znamená to, že ste dianie v strane pustili zo zreteľa?
Nie, nepustil. Do nasledujúcich volieb 2012 po páde Radičovej vlády som bol na požiadanie Mečiara dvojkou na kandidátke HZDS. Ako viete, voľby sa pre nás skončili fatálne...

V predvolebnej kampani ste na stretnutiach s voličmi nemali výstražné znamenia, že sa schyľuje k volebnému debaklu?
To sme mali na mítingoch na dennom poriadku: veľa ľudí hovorilo, že aj by volili HZDS, ale Mečiara voliť nebudú. Dokonca niektoré kluby HZDS, napríklad v Poprade, prejavovali averziu k osobe Mečiara.

Čo na to hovoril Vladimír Mečiar?
Tie informácie, že on je hlavnou prekážkou, nedokázal akceptovať, prijímal ich s veľkou zlosťou.

Ako je možné, že po toľkých pádoch a sklamaniach nenašlo členstvo strany a funkcionári dosť odvahy, aby žiadali odchod predsedu?
Musím konštatovať, že Mečiar mal stále veľkú charizmu. Ľudia si poza chrbát zanadávali, ale do tváre mu nepovedali nič, a keď sa aj našli protestujúci jednotlivci, nebralo sa to na vedomie. Problém strany bol v tom, že sa nenašla osoba, ktorá by bola ochotná ísť do súboja s Mečiarom.

Bol to obraz nemohúcnosti HZDS?
Pravdaže, ale podstatu vidím v tom, že na Slovensku nemáme v občianskom vedomí zakódované zmeny lídrov politických strán tak, ako to funguje na Západe: Neuspel si vo voľbách, nedokázal si stranu dostať do vlády, žezlo musíš prenechať inému.

HZDS po odchode Mečiara zo strany a s veľkým dlhom na krku dnes stojí pred hamletovskou otázkou: Byť, či nebyť? Chystá sa pohreb strany?
Strana je v rozklade, v roku 2013 som bol pravdepodobne jediný, kto platil členské príspevky. Skon HZDS sa teda nedá pripísať len Mečiarovi, hoci to bol on, čo zatĺkol posledný klinec do rakvy. Po prevode budovy HZDS do jeho vlastníctva zostalo strane platiť daň z prevodu vo výške takmer 250-tisíc eur. Aj po odpredaji zostávajúceho majetku je dlh taký veľký, že strana nie je schopná platiť záväzky. Strana bola dlhé roky pre Mečiara mocenskou aj finančnou samoobsluhou a dnes žiadny sponzor nechce riešiť zanechané dlhy. Opakujem, je to aj vina funkcionárov HZDS, ktorí nedokázali tomu všetkému zabrániť. Dnes už strana nemá ani svoje sídlo a teraz stojí pred otázkou čo ďalej. Je tu zákon o politických stranách, ktorý zreteľne hovorí, ako má strana konať v danej situácii, s jasným resumé - ukončenie činnosti strany. Definitívu by mal dať mimoriadny snem HZDS v januári 2014.

Mečiar hovorí o klamstve, ktorého sa údajne dopúšťa nové kolektívne vedenie strany. Chcete založiť novú stranu?
Mečiar zavádza. O komplikovanej situácii a možnom zániku strany podalo nové vedenie informáciu už na riadnom septembrovom sneme HZDS. Značná časť delegátov snemu prejavila záujem o rozbehnutie aktivít pre vznik nového politického subjektu. Vzhľadom na blížiace sa voľby do VÚC sa od toho kroku ustúpilo. Vznik nového stredo-ľavého politického subjektu v ďalšom období je možný, vyžiada si však pokojnú a cielenú prípravu. V každom prípade však platí - bude mi ľúto konca HZDS.