Res publica

Ľudovít Števko

Pardonnez moi, monsieur le minister. Odpusťte, že vás o čas okrádam" - tak sa začína fiktívny monológ francúzskeho lodiara v básni Rakvy z Vietnamu od génia slovenskej poézie Milana Rúfusa. 

V čase, keď vznikli tieto verše, sa nás smrť v koloniálnych vojnách bytostne nedotýkala, návrat mŕtvych synov v cínových rakvách sa nám zdalo ako čosi neskutočné.

Slovensko nikdy vojny o kolónie neviedlo, skôr bolo pre iných kolóniou a donedávna nemalo svojich ozbrojených misionárov či špeciálne jednotky na cudzích územiach. Preto je smrť dvoch slovenských vojakov v Afganistane na sklonku decembra o to bolestnejšia, že je nezmyselná a zbytočná.

Mladí muži nepadli vo vzdialenej krajine za vlasť, ale pre záväzky vyplývajúce z členstva vo vojenskom pakte, či pre starú vojenskú zásadu, že neraz i nezmyselné rozkazy vysokopostavených a mocnejších sa musia plniť. 

Každý vie, že tzv. misia v Afganistane je pre Západ aj pre nás vopred prehratá partia, drahá a bezperspektívna, ktorá stojí tisíce zmarených ľudských životov.

Každý monsieur le minister však hovorí o povinnosti a že je zbabelé ustupovať. Otázka za čo a pre koho treba riskovať a umierať je namieste, nech sa už dôvod našej vojenskej účasti zdôvodňuje akokoľvek.

Vojakom sa nemožno čudovať, ich motívom je prilepšenie do rodinného rozpočtu, ktorý je na Slovensku väčšinou skromný, a chlebíčkom vojaka je slúžiť a keď treba, bojovať. Len smrť býva tragická, nehodná tej hmotnej odmeny.

Peniaze ako meradlo hodnôt, ako náplasť na ranu, bolesť nezmiernia. Na zahraničných misiách už prišlo o život alebo zahynulo pri presunoch 59 slovenských vojakov. Žiaľ, rakvy z Afganistanu ešte svoju púť na Slovensko neskončili.