Pondelok 22. júl 2024

extra plus

Marec 2009

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Foto: SITAFoto: SITA

Keď pochovávali Rúfusa...

Prečo sa neupáli Hríb? To by bol postoj!

Ľudovít Števko

Ako je už známe, v deň pohrebu Milana Rúfusa sa Štefan Hríb v Rádiu_FM, štvrtom okruhu verejnoprávneho rozhlasu, hulvátskym spôsobom vyjadroval o básnikovi, ktorého poéziu milujú tisíce Slovákov všetkých generácií, a vďaka prekladom má obrovské množstvo obdivovateľov aj za hranicami Slovenska. Tak sa môže o osobnosti vysokých ľudských a umeleckých kvalít vyjadrovať len odroň.

Obludné obvinenia
Na odroňov, ktorí sa ozývajú z éteru a producírujú na obrazovkách, sme si už v časoch slovenského demokratizmu takmer zvykli, ale štvanie a urážky zo skrivených úst rôznych ponovembrových kádrovčíkov vyvolávajú zimomriavky slušných ľudí, aj obavu z jedovatých slín morálneho nihilizmu týchto medializovaných expertov na všetko. Dobrým vysvedčením ešte neotupeného obecenstva je, že dokáže protestovať. Hríb si iste všeličo vypočul nielen od riaditeľky rozhlasu Miloslavy Zemkovej, ktorá mu inak jeho seriálové táranie na lampárni pre mladých poslucháčov tolerovala. Hríb pochopil, že by sa mal poslucháčom, ale najmä čitateľom Rúfusovej poézie ospravedlniť (Rúfus už ospravedlnenie nepotrebuje). Nuž sa aj ospravedlnil aj neospravedlnil rodine básnika a poslucháčom rádia za nepravdivú informáciu o jeho členstve v KSČ, ktorú pustil do éteru. Aké bolo to jeho ospravedlnenie? Mediálne všadeprítomný Hríb vo svojom týždenníku venoval Milanovi Rúfusovi niekoľko strán len preto, aby dokázal, že sa vlastne nemá za čo ospravedlňovať, lebo Rúfus, inak vraj „básnik z nebies", bol počas komunistického režimu alibista a spáchal hriech tým, že neprotestoval, keď jeho básne za „mečiarizmu" zverejnili „tie najhoršie noviny, aké kedy Slovensko malo". Aké bezdôvodné, smiešno-malicherné a zároveň obludné obvinenia, ktoré motivovala nepochopiteľná nenávisť k mŕtvemu obľúbenému básnikovi! Nepochopiteľná je však iba na prvý pohľad - Hríb kádruje a špiní každú osobnosť, ktorá verejne dáva alebo dávala najavo svoje vlastenecké, proslovenské postoje. A to je aj prípad Milana Rúfusa.
Hríbovi to však nestačilo. Musel predsa nejako z tej súkromnej bitky s poslucháčmi a milovníkmi Rúfusovej poézie vyviaznuť, preto zaštítil svoju hrošiu kožu televíznou lampárňou stanice JOJ plus, venovanou rúcaniu piedestálov slovenských osobností. Terčom bol mýtus uctievaného Ľudovíta Štúra a prirodzene, mýtus uctievaného Milana Rúfusa, ktorého bolo treba ľudsky potupiť a vedecky vystrnadiť z Parnasu, ešte kým neuschnú kvety na jeho hrobe.

Dvojitý meter samozvanej elity
Ľudovít Štúr (podľa Zajaca) a Milan Rúfus (podľa Hamadu) sa previnili svojím pozitívnym vzťahom k Rusku. Ľudovít Štúr v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti hľadal záchranu národa v cárskom Rusku a Milan Rúfus mal vraj negatívny vzťah k americkému imperializmu, kým jeho vzťah k sovietskemu Rusku bol zhovievavý. Vraj dôkazom tohto tvrdenia o Rúfusovi by mala byť absencia jeho protestu proti vpádu sovietskych vojsk do Československa v roku 1968. Kádrovanie ako nadiktované Josifom Vissarionovičom! A vari najväčším hriechom tohto národného barda vraj bolo, že mohol písať, kým niektorí nemohli, ako napríklad Milan Hamada, až do nežnej revolúcie zatrpknutý literárny kritik. Okrem toho, ak citujeme Hríba v relácii Rádia_FM, pred štyridsiatimi rokmi sa upálil Jan Palach, čo vraj bolo „určite lepšie, ako čo urobil Milan Rúfus".
Ak by sa teda bol Milan Rúfus na protest proti okupácii upálil, alebo aspoň odmlčal a nestaval si za živa svoj pomník krásnymi básňami, bol by v očiach ponovembrového sudcu Hríba národným hrdinom. Ďalší „gruntovný literárny kritik" Juraj Kušnierik, inak Hríbov zástupca v periodiku Týždeň, vyčíta básnikovi mlčanie, „keď sovietske vojská napadli Afganistan a neskôr ruské vojská zrovnávali so zemou Čečensko". Čo všetko ešte možno vyčítať veľkému básnikovi nad jeho čerstvým hrobom? Možno aj to, že nevstúpil do OKS, SDKÚ alebo hoci do KDH, aj keď bol veriacim evanjelikom? Že nenavštevoval kaviarne, ako by sa patrilo na básnika, a býval nad Bratislavským hradom, tam hore, nad všetkým politickým pechorením samozvanej „ponovembrovej elity"? Natíska sa aj iná otázka - prečo Zajac, Hamada, Feldek, Štrpka a ďalší dnes uznávaní intelektuáli, básnici, ako aj vychytení žurnalisti typu Štefana Hríba neprotestovali proti bombardovaniu Juhoslávie, vpádu do Iraku, proti izraelskej genocíde v pásme Gazy? O čo je zabíjanie americkými zbraňami humánnejšie od zabíjania ruskými zbraňami? Prečo ktosi obviňuje Milana Rúfusa, že bol v čase neslobody apolitický, keď v čase slobody mnohým súčasným básnikom ani nenapadne pozdvihnúť svoj hlas proti barbarskej neľudskosti, ktorej sa dopúšťajú armády mocných štátov voči nevinným obyvateľom takmer bezbranných krajín? Asi preto mlčia, že sú zaslepení politikou. Rúfus zaslepený nebol a nikomu neublížil. To iba jemu niektorí bez hanby ubližujú. Hovoril v časoch neslobody ako najlepšie vedel - poéziou plnou ľudskosti, pokory i smútku, hovoril o utrpení, o ľudskom osude, o domove, o matke, otcovi a deťoch, ktorým rozumel ako málokto. Napokon, smútok v Rúfusových veršoch, ako povedal Feldek pre samotný žurnál Týždeň, bol vtedy považovaný takmer za protištátnu tému. V časoch uniformovanej literatúry socialistického realizmu bola jeho poézia ako prameň čistej vody. Takou zostala a zostane. Prerástla hranice režimov a izmov, bola a je balzamom na duše tisícov jeho čitateľov, veriacich i neveriacich.
O veľa prichádzajú tí, čo nepoznajú jeho poéziu. A tých, čo sa bezostyšne vŕtajú v čestnom živote tohto muža, tých mi je úprimne ľúto.


Hríb: Čo bolo tento týždeň? (...) Zomrel Kaplický.
Kušnierik: No, zomrel hlavne Milan Rúfus. Minulý víkend. Dneska má pohreb.
Hríb: Neviem, čo je hlavnejšie... Hm, hm...
Kušnierik: Pre Slovensko asi ten Rúfus. Ja by som tipol tak. Zhruba tak.
Hríb: Okolo Rúfusa je taký mýtus.
Kušnierik: Je oprávnene. Podľa mňa. Celkom oprávnene. Bol to veľký básnik. Zaujímavý človek.
Hríb: Ja ho mám spojeného s tým, že, že, ... cha, cha, v najťažších rokoch Slovenska bol na zlej strane.
Kušnierik: No, vidíš, každý sa niekedy mýlime.
Hríb: To nebol omyl, to bolo vedomé...
Kušnierik: Napríklad pred 40 rokmi, včera bolo výročie, sa upálil Jan Palach.
Hríb: No, to je postoj!
Kušnierik: No, neviem, či je toto správne, čo treba robiť.
Hríb: No určite lepšie, ako čo urobil Milan Rúfus..."

(úryvok zo záznamu vysielania programu Bez lampy na Rádiu_FM, štvrtom okruhu Slovenského rozhlasu, v sobotu 17. januára 2009 o 11.05 h, keď sa vo Veľkom evanjelickom chráme začínal pohreb Milana Rúfusa)

Hríb porušil rozhlasový kódex a zákon
Vyjadrenia Štefana Hríba o mŕtvom básnikovi Milanovi Rúfusovi boli porušením štatútu programových pracovníkov a spolupracovníkov rozhlasu. A dokonca aj zákona o Slovenskom rozhlase. Uzniesli sa na tom členovia Rady Slovenského rozhlasu. Podľa šéfa rady Igora Galla nejde o porušenie zákona o rozhlase generálnou riaditeľkou SRo Miloslavou Zemkovou. Naopak, rada zobrala na vedomie opatrenia, ktoré v súvislosti s týmto vysielaním Zemková prijala. Šéfka rozhlasu vyvodila pracovnoprávne postihy voči zamestnancom zodpovedným za reláciu aj za celý programový okruh Rádia_FM. V éteri odznelo aj ospravedlnenie rozhlasu. Hríbova relácia Bez lampy bola zrušená.