Pondelok 22. júl 2024

extra plus

Marec 2009

Aktuálne číslo

Foto: Marián VargaFoto: Marián Varga

Privilegované obete

Jerguš Ferko: Maďarské (seba)klamy

Maďari si v dejinách vytrpeli viac ako iné národy, preto majú nárok na nadštandardné práva, potrebujú osobitný prístup. To je ďalší z bezdôvodne šírených maďarských sebaklamov, ktorý má u príslušníkov tohto národa vyvolávať ochranný reflex.

Krivdám a ohrozovaniu Maďarov vraj stále nie je koniec, najmä zo strany susedov, preto Maďari oprávnene potrebujú trvalú a rozsiahlu pomoc (úvery, privilégiá...) a stále obnovované záruky - de facto záruky ich zachovania a budúcnosti. Tejto pomoci, nadpráv a záruk nikdy nie je dosť, čo je objektívnym dôvodom na trvalý maďarský pocit ohrozenia a chronickú nespokojnosť... Osobitnú zmienku si zaslúži slovo objektívny, ktoré maďarská propaganda rada a často používa i zneužíva. Menovite na označenie rýdzej subjektivity.
Máloktorý národ sveta má také protirečivé sebahodnotenie ako Maďari. Kým vo vyjadreniach politikov a ideológov zjavne prevažuje sebapreceňovanie, množstvo výpovedí iného, menej oficiálneho druhu, má presne opačný charakter. Zaznieva z nich pocit ohrozenia a krivdy. Väčšina maďarských spisovateľov tlmočila a tlmočí hlbinný pocit maďarskej duše, že v dejinách ťahala skôr za kratší koniec.
Úporná snaha Maďarov zaujať oveľa väčší priestor (populáciou, vojensky, hospodársky i kultúrne), než na aký im stačia sily, kráča s nimi v dejinách ako ich verný tieň. Snaha expandovať má byť riešením chronického maďarského pocitu bezperspektívnosti. S tým úzko súvisí aj pocit dejinnej osamelosti (Ázijčania medzi Európanmi, Ugrofíni medzi Slovanmi) v etnicky a jazykovo odlišnom prostredí, strata etnickej a kultúrnej autochtónnosti a celkový strach z vyspelejších a vitálnejších susedov, umocňovaný podozrievaním ich z expanzívnych úmyslov. Jeden z renegátov si v budapeštianskej tlači ešte za čias Uhorska sám odpovedal na otázku, čo je príčinou expanzivity maďarstva: „Hľadá garancie svojej vlastnej budúcnosti!"

Prelievanie cudzej krvi
Úporné hľadanie a vymáhanie garancií na maďarskú budúcnosť má tie najrozmanitejšie podoby. Po novembri 1989 maďarskí politici pôsobiaci na Slovensku rozvinuli veľký zápas za najrozličnejšie i viacnásobne fixované právne záruky menšinových práv. „Životne dôležitými" boli pre nich nové a nové garancie aj na práva, ktoré už v praxi dávno reálne fungovali. A keď sa tak stalo, bolo treba „poistiť" všetko i medzinárodne. Do tohto prúdu pseudoargumentácie spadá celý rad aktivít a dobových tancov okolo Rámcového dohovoru, zákona o používaní jazyka národnostných menšín, charty menšinových jazykov a naostatok v európskom práve bezprecedentný zákon o zahraničných Maďaroch, ktorý v duchu na Slovensku odskúšanej akcie Alapcél (Základný cieľ) má zabezpečovať oficiálne podplácanie rodín za hranicami Maďarska, aby dávali deti predovšetkým do maďarských škôl. S tým súvisí aj evidentný program ustavičného unavovania verejnej mienky doma i v zahraničí - znovu a znovu a už dlhé roky sa medializujú ďalšie a ďalšie požiadavky.
Keby sme však vo svetle historických faktov mali nájsť skutočnú krivdu, nájdeme ju celkom na úsvite písaných dejín, keď lúpeživí Maďari boli proti svojej vôli nútení usadiť sa, prijať namiesto kočovného poľnohospodársky spôsob života, čiže vyspelejšiu technológiu spolu s jej staroslovenskou odbornou terminológiou, museli sa teda mnoho učiť - namiesto lúpenia pracovať a komunikovať o nových problémoch. Museli takisto proti svojej vôli meniť náboženstvo. Proti tomuto vlastnému civilizačnému pokroku sa vzbúrili a povstali, čím zaznamenali v Karpatskej kotline zrejme prvú „občiansku" vojnu. Dnes svoje oneskorené pokresťančenie v rámci bezbrehej propagandistickej lži samozrejme vydávajú za úžasnú prednosť.
Pri tomto násilnom scivilizúvaní museli naozaj trpieť. Lenže tým sa preukázateľné maďarské utrpenie viac-menej končí. Maďarská duša, ktorá nenachádzala k sebe kľúč, po stáročia zavaľovala svojimi problémami a komplexmi mierumilovných susedov. A pokiaľ sa to reprezentantom tzv. maďarstva darilo, za maďarské ciele prelievali krv iní, v maďarských očiach menejcenní Nemaďari. Keď sa pri maďarskou dušou vyvolaných krviprelievaniach stala ujma Maďarom, vnímali sa ako superprivilegované obete. Najlepšie prelievanie cudzej krvi a utrpenie iných, neľudí-nememberov, preukazuje genéza internacionálnej pomoci v strednej Európe.

Tradícia internacionálnej pomoci
Roku 1547 vyvrcholil v Karpatskej kotline dovtedy nepoznaný proces. Na riešenie vnútropolitického sporu s habsburskou Viedňou si maďarská šľachta prizvala cudziu veľmoc, svojich etnicky príbuzných Turkov, Osmanskú ríšu. Roku 1505 tzv. národná strana stavov vyhlásila za kandidáta na uhorský trón Jána Zápoľského. Inými slovami, maďarská duša chcela, ako vždy, viac moci a za každú cenu, takmer či doslova za cenu samovraždy či vlastizrady vlastného štátu. Roku 1527 teda prepukla pustošivá občianska vojna a o 20 rokov neskôr Turci, pozvaní Izabelou a jej prívržencami v boji proti zákonnému kráľovi Habsburgovi Ferdinandovi I. donútili viedenský dvor k ponižujúcemu prímeriu a rozdeleniu Uhorska na tri časti, z ktorých Sedmohradsko so Zátisím pripadlo Izabelinmu synovi Jánovi Žigmundovi ako vojvodstvo vazalsky závislé od Osmanskej ríše. Za internacionálnu pomoc sa vždy ťažko platí, najmä vlastnou suverenitou. Turci nezostali v Transylvánii, ale postúpili až pod Viedeň, sám Budín sa stal sídlom osmanskej provincie a ťažisko maďarskej kultúry sa nútene presťahovalo na sedmohradský kniežací dvor. Utrpenie mnohých etník sa opakovalo aj pri ďalších svetových kataklizmách, ktoré aktívne spoluvyvolávala chorobná, až choromyseľná maďarská politika - pri 1. a 2. svetovej vojne. Mechanizmus internacionálnej pomoci sa stal bežným inštrumentom maďarskej politiky. V tomto zmysle jej poslúžil aj Adolf Hitler, aj Leonid Brežnev, ktorého práve János Kádár presvedčil, aby roku 1968 „internacionálne pomohol" nenávidenému Československu. Model postupu sa opakuje: Izabelini emisári našli cestičky k sultánovi a pozvali ho do Transylvánie. Miklós Horthy a jeho blízki spolupracovníci (M. Kozma, Gy. Gömbös, I. Héjjas a iní) cestičku k Hitlerovi hľadať nemuseli, veď bol v istom zmysle ich žiakom, k moci sa dostal až štrnásť rokov po ustanovení prvého fašistického režimu na svete v rokoch 1919 - 1920 v Maďarsku. Nasledovala Viedenská arbitráž, súčasť Mníchovského diktátu, a vojenský vpád na východné Slovensko v marci 1939. Husársky kúsok sa podaril Kádárovi, ktorý použil ideológiu proletárskeho internacionalizmu na dosiahnutie tradičného fašistického, nacionalistického a šovinistického cieľa. V súčasnosti Budapešť pracuje na tom istom modeli - tentoraz jej tú istú Hitlerovu hranicu z konca 30. rokov pomáha obnovovať Washington a Brusel, samozrejme, so súčasnou rétorikou ľudských práv. Ide minimálne o štvrtú internacionálnu pomoc.

Zločiny proti ľudskosti
Nástrojom nových a nových nešťastí v strednej Európe a otrokom chorobných ambícií politikov s „ideálmi" prinajmenšom z 19. storočia sa nie celkom vlastnou vinou stal maďarský národ. Jeho politickí vodcovia boli takmer bez výnimky zvodcami, patrili do tzv. panského národa, ktorému sa však pomocou prefíkanej šovinistickej propagandy zakaždým podarilo sfanatizovať masy.
Na tieto pogromy krvavo doplácali Nemaďari, viac-menej dodnes označovaní oficiálne za nememberov, neľudí. Zločiny maďarskej štátnej moci proti Nemaďarom v 19. storočí rekapitulujú na tisícoch strán vo viacerých knihách Scotus Viator a Daniel Rapant a v mnohých článkoch s medzinárodným ohlasom Björnsterne Björnson. Medzi najdrastickejšie patrí policajné mučenie rumunských roľníkov a deportácie slovenských detí na pomaďarčenie. Bohato je zdokumentovaný masaker v Černovej začiatkom 20. storočia.
Za prvej i druhej svetovej vojny maďarskí velitelia vedome vyvražďovali nemaďarské vojenské a pracovné oddiely. O vyvražďovaní židov touto metódou za Horthyho existuje kniha Od Dunaja po Don od I. Kossu. Prvý protižidovský zákon v strednej Európe bol prijatý v Budapešti roku 1920. P. Johnson v Dejinách židovského národa uvádza, že v Maďarsku zavraždili 21 747 židov a 596 260 ich deportovali. Celkove za Horthyho zahynulo okolo 40-tisíc židov. Obraz Horthyho ako ochrancu židov nemá preto opodstatnenie. Obete dvoch pokusov o ozbrojenú okupáciu Slovenska sumarizuje kniha Karola Medveckého Slovenský prevrat (1930) a zborník dokumentov Krvácajúca hranica (2. vydanie 1994). Okrem týchto rafinovanejších metód etnického čistenia maďarského územia medzinárodné opovrhnutie vyvolali dve ohavné udalosti. Masová poprava v Kragujevci roku 1918 (spoločné dielo rakúskej a maďarskej vrchnosti) a masové vraždenie v Novom Sade roku 1941 na priamy písomný rozkaz vojnového zločinca M. Horthyho. Stovky plávajúcich nemaďarských mŕtvol v Dunaji nemajú pravdepodobne obdobu. Inak povedané, v strednej Európe trpeli prevažne Nemaďari a ich mučiteľmi a vrahmi boli predovšetkým sfanatizovaní maďarskí žandári a velitelia.

Etnické čistenie
V 20. storočí bolo Slovensko prepadnuté minimálne sedemkrát. V rokoch 1918, 1919, 1938, 1939, 1944, 1945 a 1968. Agresormi boli predovšetkým Maďari. Obeťami koloniálnej ideológie Budapešti Slováci, Rómovia, Rumuni, Nemci, židia a menšie etniká. Z útlaku sa emigrovalo, útlaku sa prispôsobovalo aj bezpodmienečnou asimiláciou detí v „najväčšom maďarskom priemysle" - vo výrobe asimilantov v školách. Etnické a jazykové čistenie maďarského územia trvá a víťazí. Samozrejme, za chorobnú politiku platili utrpením aj Maďari. Tieto obete sú však neporovnateľné s doteraz uvedeným letmým prehľadom. Maďarskí žandári, nyilaši, szabadčapatoši, teroristi, vrahovia a otrokári, oficiálne trénovaní sadisti a fašisti... tí všetci majú byť symbolicky rehabilitovaní ako zločinec János Eszterházy. Kde sa len vlas skrivil na hlave Maďarovi, tam má trpieť celý svet. A kde maďarská ruka masovo vraždila, tam sa vlastne nič nestalo. Ani táto amorálna forma propagandy, resp. kontrapropagandy doteraz nebola adekvátne pomenovaná. Takže treba humanisticky nekompromisne povedať, že - ide o typ fašistickej kontrapropagandy. Aj v tomto vrchole amorálnosti možno zvažovať, či je objavom fašistov nemeckých, alebo maďarských. Veď po masakri v Černovej išli do väzenia obete, nie páchatelia!!! Nie vrahovia, ale ich obete.

Samoväzba maďarskej duše
Aký je praktický zmysel tejto amorálnosti? Zasa ide len o peniaze a o moc. Rasisticky sa reflektujúci „panský národ" sa so svojou sebaoklamanou dušou presne tak, ako to uvádza I. Bibó vo svojom apelatívnom texte, ktorý napísal počas udalostí roku 1956, má stať bezmála ústredným problémom socialistického tábora, kapitalistického sveta Západu i tzv. tretieho sveta a celého sveta vôbec. Dobreže nie celého vesmíru. Z choroby maďarskej duše sa exhibicionisticky robí celosvetová záležitosť. Agresívnej propagande na základe amorálneho siedmeho (seba)klamu sa v najnovšej súčasnosti pozoruhodne darilo a Budapešť s bezostyšne natrčenou dlaňou predbehla všetky transformujúce sa krajiny v objeme získaných západných investícií i zahraničného dlhu. Nie je zrejme náhoda, že bývalá veľmoc Turecko dnes spolu s Maďarskom patria k najzadlženejším krajinám Európy. Je v tom skrytý ďalší zábavný rozpor - chcú sa hrať na regionálnu veľmoc. Ani pri využívaní poskytnutej pomoci sa nesprávajú korektne. Časť pôžičiek používajú na nacionalistické ciele - pomníky, oslavy, propagandu... Tým sa koleso zadlženosti viac a viac roztáča.
Na záver sa vráťme k metaforickému obrazu maďarskej duše, ktorá nevie nájsť k sebe kľúč, pretože ho ukryla prinajmenšom za množstvo sebaklamov. A tu ju zasa raz čaká skutočné utrpenie - nápoj pravdy bude maďarskú dušu bolieť. Niet však inej cesty. Do spoločnej budúcnosti v strednej Európe sa nedá kráčať s ilúziami, odporujúcimi faktom, pravde, morálke a proklamovanému humanizmu ako základnej európskej hodnote, ktorú práve vyčíňanie maďarskej nespratnej politiky toľko ráz v mene bludnej nacionalistickej ideológie pošliapavalo.
Maďarský národ si zaslúži lepšiu budúcnosť ako byť nástrojom nových nešťastí v strednej Európe a otrokom chorobných ambícií politikov s „ideálmi" prinajmenšom 19. storočia. Zrušenie samoväzby maďarskej duše a morálne vyrovnanie so susedmi-obeťami možno odkladať, ale nie odložiť. Kľúčom je pravda.

(Koniec)

Titulok a medzititulky redakcia

Fotografia:
Jerguš Ferko (1956 - 2001)