Foto: SITA

Foto: SITA

Kaukaz a Balkán

Dve oblasti, podobná história

Peter Greguš

Etnická pestrosť a konflikty
O Balkáne sa v minulom storočí hovorilo ako o „sude pušného prachu". Začiatok i koniec minulého storočia poznamenali tamojšie vojny. Vražda rakúskeho následníka trónu bola dokonca zámienkou na rozpútanie 1. svetovej vojny. Je dnes Kaukaz podobným sudom pušného prachu 21. storočia? Podobnosť Kaukazu s Balkánom je napríklad v etnickej pestrosti regiónu, kde medzi obyvateľstvom po stáročia pretrváva nevraživosť. Historicky tu jestvuje podobnosť v tom, že tieto územia sa pokúšala ovládnuť Rímska ríša a jej pokračovateľka Byzantská ríša.
Kresťanstvo prijala väčšina obyvateľstva Kaukazu niekedy v prvej polovici 1. storočia n. l. Byzantská ríša postupne zanikala v dôsledku útokov Arabov a neskôr Turkov. Oblasť Kaukazu Arabi dobyli niekedy v 7. - 8. storočí n. l. Keď sa Arabská ríša rozpadla na jednotlivé kalifáty, Arméni, Gruzínci a Azerbajdžanci si na istý čas obnovili samostatné štáty, potom však prichádza nadvláda Mongolov a napokon Turkov. Turci postupne ovládli aj Balkán. Hlavné mesto Byzantskej ríše Konstantinopol Turci dobyli v roku 1453. Ruské knieža Ivan IV. (zvyčajne mu dávajú prívlastok Hrozný, ale dnes ho niektoré ruské médiá nazývajú Ivanom Veľkým) sa v roku 1547 vyhlásil za cára. Zároveň sa ruský cár vyhlásil za ochrancu všetkých pravoslávnych kresťanov. Pravoslávni kresťania tvorili väčšinu kresťanov na Balkáne a Kaukaze.
Postup Turkov do Európy bol zastavený až v roku 1683 - vtedy Turci utrpeli porážku pri Viedni a boli vytlačení z Uhorska, Transylvánie a časti Chorvátska. Kresťanské obyvateľstvo Balkánu nebolo nikdy zmierené s tureckou nadvládou, ale práve v 18. storočí začína narastať jeho odpor, ktorý v 19. storočí zosilnel. Gréci, Srbi, Bulhari, Macedónci, Čiernohorci a ďalšie národy začali stupňovať odpor proti Turkom.

Sud pušného prachu
V tomto období začína vznikať tzv. „východná otázka", súhrn problémov súvisiacich s úpadkom Osmanskej ríše. V podstate išlo o to, aby nenarástol vplyv Ruska. To sa napríklad prejavilo v Krymskej vojne v rokoch 1853-1856. Rusko pranierovalo Turecko za neľudské zaobchádzanie s kresťanským obyvateľstvom Balkánu a zároveň žiadalo, aby kresťanskí pútnici mali zaručený prístup na sväté miesta v Palestíne (ktorá bola vtedy súčasťou Osmanskej ríše) a tiež slobodný prechod ruských vojenských lodí cez morské úžiny Bospor a Dardanely. Rokovania medzi Ruskom a Tureckom stroskotali a Osmanská ríša povzbudzovaná západnými mocnosťami vyhlásila Rusku vojnu. Ruské loďstvo vyhralo nad tureckým loďstvom bitku pri Sinope v Čiernom mori. V máji 1876 vypuklo v Bulharsku protiturecké povstanie. Rusko vyhlásilo v roku 1877 Turecku vojnu a po niekoľkomesačných bojoch smerovali ruské vojská k Carihradu. Zastavilo ich až britské ultimátum. Predbežná mierová zmluva medzi Ruskom a Tureckom bola 3. marca 1878 v mestečku San Stefano neďaleko Carihradu. Mala stanoviť také hranice na Balkáne, ktoré by prakticky zodpovedali vtedajším národnostným hraniciam. Turecko malo uznať samostatnosť Srbska, Čiernej Hory, Rumunska a Bulharska. Rusko získalo územie Zakaukazska a Besarábiu (dnešné Moldavsko). Berlínsky kongres v roku 1878 tieto podmienky zmenil. Rusko si síce zachovalo Moldavsko a prístup k ústiu Dunaja a hranice v Zakaukazsku s výnimkou Bajazidu, no podstatne zredukované bolo územie Bulharska a Rakúsko-Uhorsko dostalo právo okupovať Bosnu a Hercegovinu a Novopazarský sandžak. Po nespravodlivom riešení problémov na berlínskom kongrese sa Balkán stáva povestným „sudom pušného prachu".
Začiatkom 20. storočia vypukli dve balkánske vojny. V prvej balkánskej vojne (1912-1913) zaútočili Bulharsko, Srbsko, Čierna Hora a Grécko na Turecko a vytlačili ho z Európy. Srbsko a Bulharsko sa nedohodli na hraniciach a v júni 1913 vypukla druhá balkánska vojna, kde proti Bulharsku bojovali Srbsko, Čierna Hora, Grécko, Rumunsko a Turecko. Vtedy na základe rozhodnutia veľmocí vznikol aj albánsky štát, no Srbsko vtedy získava územie Kosova, ktoré pred tureckým ovládnutím Balkánu bolo súčasťou Srbska. Srbsko od Rakúsko-Uhorska požadovalo Bosnu a Hercegovinu. V júni 1914 srbský študent v Sarajeve zabil následníka trónu Františka Ferdinanda. Išlo o počiatočné výstrely prvej svetovej vojny. Po vojne vznikla Juhoslávia, no Chorváti a Macedónci dávali najavo, že nechcú byť súčasťou tohto štátu, obeťou atentátu sa stal juhoslovanský kráľ. Podobne to bolo aj po druhej svetovej vojne. Na konci 20. storočia sa v krvavom konflikte rozpadla Juhoslávia.

Šovinista Džugašvili
Ešte na začiatku 18. storočia bolo územie aj na sever od Kaukazu pod vplyvom Turecka. Toto územie však zväčša obývali etniká, ktoré prijali islam (napríklad Čečenci, ktorí boli pôvodne kresťanmi, no prijali militantnú podobu sunitského islamu, tzv. vahabizmus, ktorý je jednou z foriem islamského fundamentalizmu). Kresťanmi sú Oseti, ktorých územie sa rozkladá na oboch stranách Kaukazu. Rusko sa usilovalo získať prístup k Čiernemu moru, a tak začalo postupne dobývať aj región Predkaukazska. Tento región ovládlo v druhej štvrtine 19. storočia. Na nástup Ruska reagovala Perzia v roku 1826 vyhlásením vojny. Obeťou represálií perzských vojsk boli Arméni, ktorí vítali Rusov ako osloboditeľov od perzského jarma. Značná časť územia obývaného Arménmi sa v roku 1828 stala súčasťou Ruska, no veľa Arménov ešte žilo na území Osmanskej ríše. V polovici 18. storočia sa Gruzíncom podarilo znova vytvoriť samostatný štát. O jeho územie súperili Rusko, Osmanská ríša a Perzia. Gruzínsky vládca v roku 1783 podpísal zmluvu o ruskom protektoráte. Rusko ju využilo na upevnenie moci v regióne. Tam, kde sa začínala horská cesta do Gruzínska, vznikla pevnosť, ktorá dostala výrečný názov - Vladikavkaz („vládca nad Kaukazom"). Po vojnách s Perziou a Osmanskou ríšou sa dostala pod kontrolu Ruska väčšina územia obývaného Gruzíncami.
Hoci je predovšetkým známa genocída Arménov Turkami počas prvej svetovej vojny, niekoľko masových vrážd Arménov na území ovládanom Turkami sa udialo na konci 19. a začiatku 20. storočia, už vtedy boli státisíce obetí. Arméni na to reagovali masovou emigráciou, početná arménska komunita žije dodnes v USA a Francúzsku (arménskeho pôvodu bol napríklad spisovateľ Saroyan a herec Aznavour).
Po ruskej októbrovej revolúcii v Gruzínsku prevzali moc sociálni demokrati na čele s Noe Žordaniom. Spolu so sociálnymi demokratmi v Arménsku a Azerbajdžane uvažovali o vytvorení Zakaukazskej federácie, no azerbajdžanskí politici sa začali orientovať na Turecko, čo bolo pre Arménsko a Gruzínsko neprijateľné. V roku 1920 uzatvorilo Gruzínsko zmluvu s Ruskou sovietskou federatívnou republikou, ktorá mu zaručovala nezávislosť, no v roku 1922 sa Zakaukazsko dostáva pod kontrolu boľševikov a z Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska je vytvorená Zakauzská federácia. Na konci roka 1922 sa dovtedy formálne nezávislé štáty Rusko, Ukrajina, Bielorusko a Zakaukazská federácia spojili do ZSSR. V prvej sovietskej vláde bol komisárom pre problematiku národností Josif Stalin (pôvodným menom Džugašvili), národnosťou Gruzínec. Keď sa rokovalo o zjednotení sovietskych republík Stalin presadzoval ich začlenenie do Ruskej federácie, za čo ho Lenin obvinil, že sa správa ako veľkoruský šovinista. Štát, ktorý vznikol v decembri 1922, bol skôr formálne konfederáciou, hoci sa počas jeho existencie toto slovo nikdy nepoužilo.
V skutočnosti to so Stalinovými postojmi mohlo byť zložitejšie. On napríklad stanovil hranice Gruzínska v ZSSR, on určil, že súčasťou Azerbajdžanu sa stal Náhorný Karabach, kde Azerbajdžanci mohli Arménom upierať základné práva. Zakaukazské republiky mali väčšiu autonómiu ako iné zväzové republiky, a najmä na ich územie nebolo presídľované ruské obyvateľstvo, čo sa dialo v prípade iných republík. Zakaukazská federácia bola zrušená v roku 1936 a súčasťou ZSSR sa stalo Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan ako jednotlivé zväzové republiky.

Južné Osetsko: analógia s Kosovom
Keď nacisti zaútočili na Sovietsky zväz, za potenciálnych spojencov o. i. považovali aj moslimské obyvateľstvo Predkaukazska, o Gruzíncoch Hitler vyhlásil, že „o nich nič nevie" a s vojenskými zajatcami arménskej národnosti nacisti zaobchádzali podobne ako so židmi. Zo zajatých príslušníkov predkaukazských národností nacisti vytvárali kolaborantské vojenské jednotky. Nacistom sa podarilo preniknúť do niektorých regiónov Predkaukazska a tam sa tiež našli kolaboranti. Počas bitky pri Stalingrade sa Čečenci dokonca pokúsili o povstanie. Po vojne nasledovala odveta. Niektorým národnostiam boli zrušené autonómne oblasti či republiky a Čečenci boli vysídlení do Kazachstanu, odkiaľ sa mohli vrátiť až potom, keď sa lídrom ZSSR stal Nikita Chruščov.
Ešte pred rozpadom ZSSR, v roku 1988 vypukol spor medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach. V roku 1994, keď už boli dávno obe krajiny samostatné, uzatvorili prímerie, nie však mierovú zmluvu, takže konflikt môže znova kedykoľvek vypuknúť.
V roku 1991 sa rozpadol Sovietsky zväz, Čečensko sa fakticky stalo samostatným štátom, hoci ho nik neuznal. V decembri 1994 vstúpili na územie Čečenska ruské vojská. V rokoch 1996-1999 trvalo prímerie, pričom Čečensko bolo opäť fakticky nezávislé. V roku 1999 ruské vojská znova začali bojové akcie, ktoré sa skončili v roku 2002. V súčasnosti je síce v krajine pokoj, no je otázne dokedy. V krajine existujú partizánske oddiely, ktoré možno iba čakajú na vhodný okamih.
Začiatkom augusta 2008 sa začala vojna medzi Južným Osetskom a Gruzínskom. Konflikt zosilnel potom, keď sa na stranu Južného Osetska postavilo Rusko. Ozvalo sa aj Abcházsko, ktoré požadovalo nezávislosť od Gruzínska.
Spomínali sme analógiu medzi Balkánom a Kaukazom. Tretieho augusta 2008 srbský prezident Tadič vyhlásil, že sa obráti na medzinárodný súd v Haagu, aby posúdil problém vyhlásenia nezávislosti Kosova. Medzinárodné právo uznáva práva národov na sebaurčenie, no nie sú presne určené podmienky a predpoklady na uplatnenie tohto práva. Rusko sa v prípade Južného Osetska odvolávalo práve na analógiu s Kosovom.

Fotografie:
Kosovo 2008.

Južné Osetsko 2008.