Foto: Pavel Kapusta

Na odpis?

Zámer zbaviť sa televízneho centra pripomína predaj SPP a Slovenských elektrární

Štefan Dlugolinský

Unikátny areál, ktorý funguje od 70. rokov, by bolo múdrejšie a lacnejšie zrekonštruovať a umiestniť v ňom aj Slovenský rozhlas a TASR, ako postaviť plánovaný „mediálny komplex" pri SND. Zbaviť sa špeciálne vybudovaného a dodnes funkčného televízneho areálu Slovenskej televízie v Mlynskej doline, do ktorého štát počas celej jeho existencie nemálo investoval a v ktorom sa roky tvorilo kultúrne dedičstvo slovenského národa, by bol v morálnej i ekonomickej rovine rovnaký počin ako predaj našich strategických podnikov do zahraničných rúk. Ukazuje sa, že význam areálu v Mlynskej doline si celkom neuvedomujú ani zodpovední. Je preto namieste pripomenúť si bohatú históriu mekky slovenskej televíznej tvorby.

Ťažké začiatky
Slovenská televízia sa stala stredobodom pozornosti už od prvého samostatného vysielania 3. novembra 1956. Televízne štúdio Bratislava, ako znel oficiálny názov inštitúcie, však už od začiatku zápasilo s nedostatkom vhodných priestorov. Väčšinou sa pracovalo v prepožičaných adaptovaných budovách, ktoré z technického hľadiska nevyhovovali. „Mozgovňou" prvých vysielaní bolo malé štúdio v prevádzkovej budove vysielača na Kamzíku. Vysielanie pripravovalo iba niekoľko nadšencov, ktorí nemali dostatočné skúsenosti. Dnes, s odstupom 52 rokov nám nezostáva nič iné, ako sa im hlboko pokloniť.
Rozširovaním vysielania a zavádzaním nových technológií si kompetentní v Československej televízii uvedomili, že inštitúciu stabilizuje iba jasná programovo-technická koncepcia. Dovtedajšia existencia v starých a rozptýlených objektoch nebola v súlade s nárokmi programovej tvorby, ktorá si vyžadovala kvalitnejšie technologické postupy. Televízne pracoviská sa nachádzali na takmer 90 miestach v Bratislave a blízkom okolí, čo predlžovalo výrobný cyklus a zvyšovalo prevádzkové náklady výroby i samotného vysielania. Preto sa v roku 1964 rozhodlo o výstavbe nového televízneho centra v Mlynskej doline. Pre komplex štátne orgány vyčlenili plochu 181 900 m2, na ktorej malo podľa štúdie z roku 1966 stáť päť objektov s celkovou plochou 65 000 m2. Slávnostný výkop prvej stavby sa uskutočnil 5. apríla 1965. Ďalšie udalosti nabrali na obrátkach. Už 7. apríla 1965 vláda ČSSR prijala uznesenie o druhom televíznom programe a práve s Mlynskou dolinou sa rátalo v súvislosti so spustením farebného vysielania druhého vysielacieho okruhu ČST. Prvú stavbu odovzdali 26. októbra 1970. Tvorilo ju vysielacie pracovisko, tri štúdiá MD I, II, III s plochou 150, 250 a 550 m2 a obslužné prevádzky. Vtedy išlo o moderné pracoviská, porovnateľné so západným štandardom. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že obrazová výroba v Mlynskej doline sa už od začiatku realizovala v modernom systéme PAL a to, že sa vysielalo v systéme SECAM (tak ako v bývalom ZSSR a štátoch RVHP) bolo politické, nie technické rozhodnutie. Vybudovaním prvej stavby sa otvorili oveľa väčšie možnosti pre kvalitnú televíznu tvorbu.
Treba ešte pripomenúť, že nebyť zákona o československej federácii z roku 1968 aj s nárokom na pomenovanie Slovenská televízia, v Mlynskej doline by zrejme nestálo slovenské televízne centrum. Aj pre uvedený zákon sa v histórii STV viackrát menili oficiálne pomenovania tejto inštitúcie. Najmorbídnejším zostane názov Československá televízia v Slovenskej socialistickej republike.

Úroda kvalitnej tvorby
Aj keď boli plošne vytvorené tri nové štúdiá, pre rôzne druhy výrobnej náročnosti, kapacitné a priestorové možnosti sa museli okrem Mlynskej doliny nakrúcať programy aj v židovskej synagóge, v bývalej mestskej tržnici, v starej budove Slovenského rozhlasu, v budove bývalej Tatra banky (dnes ministerstvo kultúry) a s prenosovou technikou aj mimo Bratislavy na rôznych miestach Slovenska. Druhá etapa výstavby Mlynskej doliny, charakteristická zámerom sústredenia programových pracovníkov pod jednu strechu, sa začala už v roku 1968 a vzhľadom na náročnosť trvala do konca roku 1975. V Mlynskej doline tak vyrástla najvyššia budova vo vtedajšom Československu a so svojimi 28 poschodiami ešte aj dnes patrí medzi najvyššie stavby v SR. Budova slúžila pre programové prostredie a administratívu. V rámci komplexu druhej etapy sa vybudovala aj časť garáží pre vozový park a časť pracovísk umelecko-technických dielní.
V medzietape, od začiatku vysielania až po dobudovanie I. a II. etapy areálu, napriek priestorovým a kapacitným problémom, zaznamenali tvorcovia z bratislavského štúdia pozoruhodné úspechy. Po počiatočnom programovom tápaní sa slovenská tvorba začala celoštátne presadzovať a prišli aj prvé medzinárodné úspechy. Postupne a veľmi úspešne sa hľadal vlastný televízny obraz pre diela slovenskej a svetovej klasiky. Spomeňme inscenácie Živá mŕtvola (1961), Kráľ Oidipus (1962), Geľo Sebechlebský (1963), Kubo (1965). Výrazný úspech zaznamenala hra J. Soloviča Polnoc bude o päť minút (1962) alebo prvý televízny seriál Sám vojak v poli (1964). V tomto období osobitný prínos zaznamenala produkcia televíznej filmovej tvorby v podobe výrazných prienikov do medzinárodného povedomia nakrútením televíznych filmov Krotká, Sladké hry minulého leta a Balada o siedmich obesených, ktoré získali významné medzinárodné ocenenia. Okrem dramatickej tvorby úspechy zaznamenalo bratislavské štúdio aj v tvorbe zábavných programov a hudby.
Nemožno nespomenúť programy z Bratislavskej lýry a Hudobný film Konečná stanica rytmus, ktorý ocenili na medzinárodnom festivale v Káhire. Obľúbenou reláciou medzi mládežou bola prvá slovenská Hit - paráda a nezabudnuteľnou sa stala silvestrovská relácia Silvester na Dunaji (1966) s trojicou atraktívnych moderátorov Jiřinou Bohdalovou, Vladimírom Dvořákom a Jozefom Kronerom.

Stredoeurópsky unikát
Rozmach v tvorbe Slovenskej televízie - štúdia Bratislava nastal po odovzdaní II. etapy a zmodernizovaní štúdiových a prenosových technologických zariadení. Televízne centrum v Mlynskej doline sa usadilo a začalo produkovať pamätné bratislavské pondelky, veľmi populárne aj v Čechách a na Morave. Vznikli inscenácie, ktoré sú súčasťou zlatého fondu archívov STV. Medzi ne patria Mário a kúzelník, Čudný človek, Zenovo vedomie, Buddenbrookovci, trilógia Americká tragédia, Sesternica Beta, Thibaultovci. Vytvorili sa diela od antiky až po začiatok nášho storočia: Elektra, Faidra, Mandragora a mnohé ďalšie. V spolupráci so Slovenskou filmovou tvorbou hodno spomenúť Červené víno, Straty a nálezy či Jedenáste prikázanie. Pre ilustráciu môžeme uviesť, že iba v období rokov 1970 až 1980 počet premiér z bratislavského štúdia presiahol hranicu 300 inscenácií a pondelky sa stali neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho večera takmer celej rodiny vo vtedajšom Československu.
Podmienky na náročnú veľkovýpravnú tvorbu boli zavŕšené 8. januára 1981. V ten deň dodávatelia stavby dali do užívania III. etapu a s ňou i nové štúdio s plochou 1 000 m2, ktoré patrilo k najväčším v celej Československej televízii i strednej Európe. Plocha nového štúdia MD IV predstavovala pre režisérov, kameramanov a scénických výtvarníkov dovtedy čosi nevídané. Aj keď zo začiatku elektronická časť nepatrila k špičkovým vo svete, pretože používala zariadenie TESLA, neskôr sa technické parametre štúdia zmenili a technológia firmy BOSCH priniesla tvorivú pohodu. Projektanti priestor štúdia naprojektovali pre nakrúcanie veľkých scén a so zameraním na veľké zábavné programy. Štúdio disponovalo prepadliskom pre vodné scény, zabezpečený prístup pre veľké dekoračné prvky a vjazd motorových vozidiel, zvukotesné hydraulické opony, horizonty s nekonečnou perspektívou, počítačom riadený svetelný park, svoj vlastný záznam nezávislý od ostatnej prevádzky, pohyblivé sedenie pre 600 divákov, priestranné obslužné priestory, dostatok šatní, špeciálnych miestností pre maskérov, kostymérov, rekvizitárov a ďalších umelecko-realizačných pracovníkov. Pôvodný zámer, ktorý rátal s veľkými revuálnymi a hudobno-zábavnými reláciami, sa nenaplnil. Popularita bratislavských pondelkov si vyžiadala svoju daň. Plánovaný zámer ustúpil požiadavke silnejšej múzy. Neskôr musela Slovenská televízia opustiť aj priestory bratislavskej starej tržnice. Aj keď niektoré inscenácie boli poplatné dobe, prevažná väčšina je dnes zlatým pokladom Archívu STV. Z oblasti dramatickej pôvodnej tvorby spomeňme diela: Ako sa Vinco zaťal, Najatý klaun, Studené podnebie, Pasca, Meridián, Záhrada plná plienok, Chlap, prezývaný Brumteles, historický exkurz Matej Bel z Očovej, Okná vesmíru dokorán a mnohé ďalšie. Zo zábavnej tvorby si najväčšiu obľubu získali hudobné relácie Našich deväť, 6 +1 a Triangel, vyrábané v štúdiu MD II, veľké komédie a zábavné relácie vyrábané v štúdiu MD III a MD IV Chrobák v hlave, Ukradnutý biely slon, Ktosi je za dverami a veľké hudobné programy.

STV ako dojná krava
Od roku 1990 televízna tvorba začínala stagnovať. Napriek istým úspechom v koprodukčnej spolupráci, začali predchádzajúci trend ovplyvňovať iné faktory. Výrazne sa zmenili ekonomické pomery, ktoré najviac zasiahli práve vlastnú televíznu tvorbu. Svoje urobili aj neustále personálne výmeny manažmentu a deštrukčný vplyv prvých ponovembrových riaditeľov STV, ktorí nepoznali vnútorný organizmus a potreby inštitúcie.
Dnes, 27 rokov po spustení štúdia MD IV a III. etapy areálu v Mlynskej doline, musíme konštatovať, že aj keď politická atmosféra nepriala demokratickému rozvoju spoločnosti, na druhej strane boli vytvorené vynikajúce televízne diela, ktoré sa zapísali zlatými písmenami do kultúrnej pamäti Slovenska. Zároveň musíme priznať, že ak ešte v rokoch 1994 - 1998 dokázala Slovenská televízia vyrobiť a uviesť premiéru na obrazovku každý druhý pondelok, dnes je to už iba labutia pieseň vlastnej televíznej tvorby tejto verejnoprávnej inštitúcie.
Slovenská televízia však už niekoľko rokov trestuhodne nevyužíva vlastné kapacity a nepokračuje v trende, ktorý je pre túto inštitúciu „od nepamäti" vlastný. Na jednej strane sú obrovské televízne kapacity pre vlastnú výrobu nevyužité, na druhej strane je zrejmé zneužívanie kapacít pre iných. STV sa stala slúžkou a dojnou kravou pre rôzne agentúry a jednotlivcov. Takýto vývoj neveští nič dobré. Je načase, aby sa už konečne kompetentní zamysleli a hľadali všetky dostupné možnosti na riešenie ťaživej situácie v STV, ale aj v celej národnej kultúre. Treba si uvedomiť, že národná kultúra by mala byť hlavnou nositeľkou slovenskej štátnosti a Slovenská televízia jedným z jej ústredných reprezentantov.

(Autor bol v rokoch 1996 - 1998 prvým námestníkom ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, v STV pracoval 23 rokov)

Dokončenie nabudúce