soci.jpg

Bojkotové fiasko

Marek Mahút

Dlho predtým, ako v starobylej Olympii koncom septembra 2013 vzplanul olympijský oheň na začiatku dlhej púte do dejiska zimných hier v Soči, už ľudskoprávni aktivisti horeli túžbou po bojkote najvýznamnejšieho športového podujatia na planéte. 

Kým pochodeň s olympijskou myšlienkou putovala na severný pól, na dno jazera Bajkal i na vrchol štítu Elbrus, aktivisti putovali po rôznych možných i nemožných inštitúciách v snahe hry v Rusku vopred zmariť či zatratiť.

Dôvody ohlasovaného bojkotu sa rôznili od ruského utláčania mierumilovných Čečenov až po kremeľské pošliapavanie práv homosexuálov.

Do začiatku olympijského roku 2014 však veční trpitelia a bojovníci za ľudské práva okrem žubrienok ulovili len dve veľké ryby, aj to nie do vlastných sietí. 

Do Soči nepocestuje nemecký prezident Joachim Gauck a jeho francúzsky kolega Francois Hollande so svojím ministrom zahraničia Laurentom Fabiusom, no ani jeden z nich návštevu olympiády nikdy neplánoval a ani jeden jasne nepovedal, prečo.

„Želám týmto hrám veľa úspechov," vyslovil sa napokon Fabius. Gauckovo rozhodnutie navyše pobúrilo nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, pretože ju prezident o svojich úmysloch vopred neinformoval.

„Keby to bol urobil," konštatuje renomovaný denník Frankfurter Allgemeine Zeitung, „snažila by sa ho od neúčasti odradiť." 

Bojkot odmietli ďalší významní politici, napríklad britský premiér David Cameron, a sympaticky sa vyjadril aj slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák, ktorý bojkotovanie olympiády priamo označil za hlúposť.

Napriek tomu tisíce aktivistov absenciu Gaucka a Hollanda neopisujú inak ako bojkot. Zjavne tak zakrývajú zúfalé zlyhanie vlastnej kampane, ktorou sa opäť snažili zdôvodniť vlastnú opodstatnenosť.

Vojnu totiž vyhlásili olympijským hrám, počas ktorých sa storočia zastavovali vojny. Aj preto sa ich kampaň skončila fiaskom a ZOH v Soči 7. februára úspešne odštartujú. Olympijský rok 2014 sa však už začal.