Glosár Mariána Tkáča

Či chceme, alebo nechceme, vládnu nám masové médiá, a to tie verejnoprávne, ale najmä verejnoneprávne a monopoly, teda zväčša nadnárodné, v každom prípade však inonárodné korporácie. Najhoršie je, ak obaja títo giganti vládnu „ruka v rukáve". Ak skúsený, teda 18- alebo 19-ročný analytik, prípadne známa červená Líška preoblečená do modrého smokingu, nás dokola presviedčajú, ako je výhodné, keď nám - a teda aj im - oné korporácie upravia, teda zvýšia ceny plynu, elektriny, vody, stočného a tak ďalej. Lebo ak to neurobia dnes, urobia to zajtra, ak im v tom vláda zabráni (fuj, také nedemokratické!), ocitneme sa v minulosti. A to by bola katastrofa. Tí prví nevedia prečo, ale píšu, pretože iné robiť nevedia, a tí druhí vedia prečo, ale píšu, pretože iné robiť tiež - nevedia. A okrem toho sa im už nechce aj tretí raz meniť farbu atramentu a smokingov. V oboch prípadoch však platí: čí chlieb ješ, toho piesne spievaj.
Nuž ale, daromná snaha. Kamarát mi cez e-mail preposlal - ako sa to dnes hovorí - niekoľko absolútnych dôkazov, že „sme tam, kde sme boli". Ide o ceny z roku 1965 v korunách a tohtoročné ceny v eurách, ktoré sa nápadne podobajú, ba priam zhodujú. Vtedy napríklad škodovečka-embéčka s 1000 „malými bolesťami" stála 44-tisíc korún, dnes Škoda Superb vyjde na 42 500 eur, kamera 600 korún, dnes 663 eur, televízor 400 korún, dnes 398 eur a noviny - vtedy 50 halierov, dnes 50 centov. Keď sa na to pozrela mama, vyhlásila, že to nie je pravda, „nie, nie sme tam, kde sme boli..."
Mal som iný názor, preto som mame vysvetľoval, že okrem porovnateľných cien - aj keď v iných menách a napriek obavám „našich" médií - sme naozaj tam, kde sme boli. Predsa aj dnes ako vtedy sa nie všetci dostali do zahraničia, ani vtedy a ani dnes do kostolov nechodili a nechodia všetci... Aj vtedy ľudí ohlupovali noviny, rozhlas a televízia, aj vtedy bola cenzúra ako teraz, akurát že na to boli ustanovené špecializované úrady. Dnes sú to peniaze, ktoré rozhodujú o tom, čo sa bude tlačiť, čítať, počúvať a pozerať. Vtedy boli cenzormi súdruhovia z ÚV, dnes „gentlemani" z Ostrovov a „úraim" od južných susedov. „To všetko je pravda," prikývla mama, „vtedy som však mala o 43 rokov menej a hlavu plnú ideálov. Verila som, že lepšie ešte len bude."