Foto: archív

Tajomstvo dlhovekosti

Väčšina mechanizmov starnutia je dodnes nevyjasnená

Peter Filipko

Odveká ľudská snaha oddialiť starnutie vyniesla bájny elixír mladosti na piedestál a zmenila ho na najhľadanejšiu látku v celej histórii.

Jej vynájdením sa niekoľko storočí zaoberali alchymisti na celom svete a záujem o ňu nevyhasol dodnes. Tajomstvo dlhovekosti stále vyvoláva obrovské množstvo dohadov a teórií.

Nedokonalé kopírovanie
Hlavnou úlohou každého živého organizmu je odovzdať svoje gény ďalšej generácii. Niektoré živočíchy krátko po narodení potomstva hynú.

Funguje to tak dômyselne, že vyššieho veku sa dožívajú tie organizmy, ktorých potomstvo sa dlhšie nezaobíde bez rodičovskej starostlivosti.

Zvieratá vo voľnej prírode zriedka žijú tak dlho, aby pre ne staroba znamenala komplikácie. Ani človek po celé tisícročia nedosahoval taký vysoký vek ako v súčasnosti. Väčšina populácie umierala pomerne mladá. 

Lepšie životné podmienky v rozvinutom svete umožnili výrazné predĺženie priemerného veku obyvateľstva, nedokážu však spomaliť proces starnutia organizmu.

Na tomto postupnom fyziologickom procese sa podieľa množstvo faktorov. Hoci sa ním vedci zaoberajú pomerne dlho, veľká časť mechanizmov zostáva stále nevyjasnená. Vek sa na našej fyzickej aj psychickej kondícii začína výraznejšie podpisovať po 60. roku života.

Klesá sila a výkonnosť, zhoršuje sa zrak, sluch aj pohyblivosť. Ubúda svalová hmota i podkožné väzivo, rednú kosti, znižuje sa počet mozgových buniek. 

Organizmus čoraz slabšie dokáže opravovať chyby vzniknuté pri kopírovaní genetickej informácie počas vzniku nových buniek.

Existuje množstvo teórií pokúšajúcich sa vysvetliť podstatu starnutia, v podstate ich však možno rozdeliť do dvoch skupín. Jedna časť tvrdí, že starnutie má každý jedinec zakódované v génoch a nedá sa s tým nič robiť. 

Podľa druhej skupiny teórií za starnutie vo veľkej miere môžu vonkajšie vplyvy, poškodzujúce bunky.

Organizmy podľa nich starnú pre opotrebovanie pod vplyvom škodlivín, voľných radikálov alebo slnečných lúčov. Ak sa negatívne vplyvy eliminujú, starnutie sa spomalí.

Záhada skrytá v bunkách
Tajomstvo starnutia a zároveň aj dlhovekosti v sebe skrývajú bunky nášho tela. Tie sa po istom čase prestanú deliť, ich aktívny život sa končí, nastáva ich starnutie a nakoniec zánik.

Výskumy dokázali, že za znížením schopnosti ich obnovy je skracovanie a strata telomér, koncových častí chromozómov. Teloméra má dôležitú úlohu pri správnom spárovaní homologických chromozómov počas delenia, pri každom delení sa však skracuje. Po jej zániku sa končí aktívny život bunky a tým aj jej „mladosť".

Ak by vedci prišli na spôsob, ako obnovovať teloméry, bunky by boli stále aktívne a celý organizmus by zostal mladý. Schopnosť organizmu naprávať všetky vzniknuté škody v tele by sa s postupujúcim vekom neznižovala a my by sme nestarli.

Vplyv voľných radikálov na starnutie buniek je známy približne od polovice 20. storočia. Tieto molekuly napádajú bunky živých organizmov a poškodzujú aj ich DNA. Dôsledkom sú rôzne mutácie, strata funkčnosti buniek až ich smrť.

Tomu sa možno vyhnúť, ak správne funguje reparačný mechanizmus organizmu. Preto je schopnosť opravovať poškodené bunky dôležitým faktorom určujúcim rýchlosť starnutia.

Týmito zisteniami sa pátranie po „večnom živote" nekončí. Niektorí vedci sa snažia zastaviť starnutie spomalením metabolizmu, iní sa zameriavajú na výskum hormónov, ďalší hľadajú zázračné látky, pôsobiace ako legendárny elixír života.

Regeneračné schopnosti buniek priaznivo ovplyvňuje napríklad bielkovina keratín alebo mimoriadne silný prírodný antioxidant resveratrol. 

Táto látka obsiahnutá v hrozne, a teda aj vo víne, má až 50-násobne vyšší účinok ako vitamín E, je 20-krát silnejšia ako vitamín C a 5-krát silnejšia ako betakarotén. Možno je teda tajomstvo dlhovekosti skryté v pohári dobrého vína.