Streda 28. február 2024

extra plus

Marec 2008

Aktuálne číslo

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

STV - národný majetok

Jaroslav Hlinický: Verejnoprávna televízia je založená na iných princípoch, ako je zarábanie peňazí a zisk

Rudolf Gallo

Slovenská televízia je pred voľbou už šestnásteho riaditeľa od roku 1990. V najvyššej funkcii zotrval každý riaditeľ v priemere iba štrnásť mesiacov.

Ak príde reč na to, kto doteraz najviac pozitívne ovplyvnil Slovenskú televíziu, ktorá nielen vysielala, ale aj sama tvorila, v odborných kruhoch sa najčastejšie vyslovuje meno riaditeľa, ktorý ešte za socializmu stál na čele Československej televízie na Slovensku, v rokoch 1984 až 1990.

Už predtým sa ako generálny riaditeľ Slovenskej filmovej tvorby pričinil o to, že slovenské filmy nekončili v domácich kinách, ale premietali sa v desiatkach krajín a na medzinárodných filmových festivaloch získavali prestížne ceny. Dnes sedemdesiatnik Jaroslav Hlinický.

Máte sedemdesiatšesť rokov, ale - hypoteticky - ak by vás zajtra zvolili za generálneho riaditeľa Slovenskej televízie, čo by ste urobili ako prvé, druhé, tretie...?
Bez tvorivého potenciálu ľudí, technického a materiálneho vybavenia a zabezpečenia nemôže existovať nijaká kvalitná televízia. Preto po prvé: Najskôr by som poriadne personálne vyvetral. Po druhé: Dotiahol by som šikovných a tvorivých ľudí, pretože domáca výroba je lacnejšia v podmienkach vlastnej televízie, ako si dať vyrobiť inscenáciu alebo reláciu inej firme. Na dnešnej televízii, na jej výrobných, priestorových a materiálnych kapacitách parazituje veľa iných podnikateľských subjektov. Jeden z bývalých riaditeľov STV tento technický, technologický a materiálny majetok označil za mŕtvy inventár, za nemoderné a nefunkčné zariadenia, ktorých využívanie zaťažuje televíziu. Aha ho! - ako pekne a dobre slúžia iným, súkromným firmám. A televízia od nich výsledný produkt kupuje a zmenšuje si balík svojich finančných zdrojov. Je nepochopiteľné, že ak je televízia schopná sama vyrobiť trebárs klasickú televíznu inscenáciu za niekoľko stotisíc korún, ona to neurobí, ale si ju objedná a kúpi od tretej osoby, súkromnej firmy za 3 až 5 miliónov korún. Takúto filozofiu považujem za sabotáž tvorby a mrhanie financiami. Po tretie: Tvorivosť, tvorivosť, tvorivosť. Programu, jeho tvorbe a dosiahnutiu kvality by sa podriadili všetky ostatné zložky a činnosti televízie. Aj ekonomika. Po štvrté: Urobil by som podrobný inventár techniky. V poslednom čase sa bezhlavo míňali milióny a výsledkom je nekompatibilita technických zariadení. Po piate: Nijaká rekriminácia, ale právne čistý stôl. Kde, čo a pre koho zmizlo. Kontrola by dostala primeraný priestor, aby záver bol jasný: STV je národným majetkom, ktorý nie je na tunelovanie. Stačí nám vykradnutá filmová Koliba... Po šieste: Upriamil by som pozornosť na to, že je lacnejšie, aby v 28-poschodovej budove v Mlynskej doline mali spoločné sídlo Slovenská televízia, Slovenský rozhlas i TASR. Z budovy treba zhodiť azbestový plášť a nanovo ju opláštiť, pretože jej železobetónový skelet je stále „zdravý". Vymeniť tiež inžinierske siete a klimatizáciu. To všetko by stálo oveľa menej ako nová spoločná budova, ktorá sa pripravuje pri Dunaji. Mimochodom, navštívil som desiatky televíznych spoločností, ale ani jedna nesídli v centre mesta.

Keď ste si v roku 1984 sadli na najvyššiu stoličku v televízii, čoho ste mali viac - nádejí či obáv?
Televízne prostredie mi nebolo neznáme. V rokoch 1973 až 1980 som bol programovým námestníkom. Po druhom príchode som si hneď nesadol do šéfovského kresla, ale tri mesiace som obchádzal celý televízny komplex. Bol som v každom štúdiu, v každej redakcii, v strižni, bol som pri výrobe inscenácií, televíznych filmov a rôznych relácií. Prešiel som televízny archív, ale aj činnosť požiarnikov. Potom som niekoľko týždňov trpezlivo počúval ľudí na veľkých aj malých poradách. Zaviedli sme brainstorming, akúsi búrku mozgov. Ľudia sa otvorili, nastalo veľké tvorivé uvoľnenie. Hľadali sa spôsoby, ako dostať dobré myšlienky a nápady k divákovi bez zakazovania a deformovania. Dokonca do Bratislavy chodili robiť tvoriví televízni pracovníci z Prahy, ktorí mali v Čechách ideologické stop! Slovenská televízia investovala do nákupu najmodernejšej techniky, mali sme dvanásť prenosových vozov. Ale my sme peniaze nerozhadzovali, kombinovali sme rôzne technické prvky tak, aby neboli drahé a vytvorili kompatibilný a funkčný celok. Niečo z Japonska, iné z Nemecka a Francúzska, a čo bolo kvalitné aj zo Sovietskeho zväzu.

Pri inflácii riaditeľov verejnoprávnej televízie je pochopiteľná otázka, aký má a nemá byť jej najvyšší šéf...
Na to nie je manuál. Určite by nemal chodiť do televízie na týždňovky ako ten posledný. Poznal som viacerých z tých pätnástich, čo prišli po mne. Každý mal nejaké prednosti, mali rôzne kvalifikácie. O niektorých si myslím, že mohli byť v druhom, treťom slede, ale určite nie na najvyššom mieste. Boli odborníci, ale nevedeli komunikovať so stovkami ľudí rôznych profesií. Riaditeľ sa nesmie zatvoriť do pracovne, úradovať cez papiere, obežníky, telefóny či najnovšie - cez maily. On musí byť v dianí, v živote veľkej fabriky na tvorbu informácií a rôznych druhov umenia, vzdelávania, zábavy a športu. A najmä musí dôverovať ľuďom.

Akých chýb sa doterajší riaditelia nevyvarovali?
Všetci začínajú stále odznova. Organizačná štruktúra, ktorá bola v STV pred rokom 1989, nebola socialistický výmysel. Preštudovali sme organizačné systémy desiatok svetových televíznych spoločností - od japonských cez holandské, západonemecké, švajčiarske, americké, španielske... Poviem tiež, že systém sovietskej televízie bol pre nás nepružný moloch, ani sme nič z neho neprevzali, aj keď zvonku také snahy boli. Snažili sme sa nájsť vlastný sofistikovaný systém, ktorý vytvorí prehľadnú štruktúru vnútorných vzťahov. Systém hlavných redakcií nebol náhodný, pretože bol systémom čiastočne uzavretým, ale zároveň i otvoreným. Dnes už nič z toho neexistuje. Nanovo vytvorené tzv. producentské centrá len zbytočne rozdrobili televíziu, kde si každý na svojom piesočku robil, čo chcel. Výsledkom je nekoncepčná práca a chaos.

Čo najviac Slovenskej televízii chýba?
Dôstojnosť. Tá vyjadruje aj serióznosť, dôveryhodnosť a úctu k divákovi. S príchodom mladého a neskúseného manažmentu sa tieto základné atribúty verejnoprávnej televízie vytratili - zmenila sa na „tívíšou". Také formáty ako Slovensko hľadá SuperStar sú dobrým ťahákom pre komerčnú televíziu, ale nie pre STV. Nielenže celá šou bola drahá, ale aj nevážna. Robiť z verejnoprávnej televízie tínejdžerského zabávača je absolútna neznalosť princípov verejnoprávnosti a plnenia úloh takejto televízie. Aj my sme mali spevácku súťaž, len nebola v hlavnom vysielacom čase, ale o piatej či šiestej podvečer, volala sa Zlatá kamera a objavila takých spevákov, ktorí spievajú doteraz, kým na tých z prvého ročníka SuperStar si už nikto nespomenie. Keby sa tieto peniaze dali do domácej alebo zahraničnej dramatickej tvorby, národ by nielen intelektuálne precitol, ale televízia by mohla aj zarábať. My sme ročne vyrábali až 130 vlastných programov. Boli to televízne filmy, inscenácie, detská produkcia. Napríklad také tituly ako Traja chrobáci od režiséra Janka Roháča, či seriály Spadla z oblakov, ale aj Kubko a Maťko si našli svojich divákov aj v tristomiliónovej, po španielsky hovoriacej Južnej Amerike. Môj otec hovorieval, že hlava je na to, aby sa ňou rozmýšľalo, a nie aby sa na nej nosil len klobúk. Zdá sa mi, že v istom čase tých klobúkov bolo v STV nadmieru veľa.

To, čo život v jeho vážnosti až dramatickosti poľudšťuje, je humor, a jeho výsledným prejavom je uvoľnená a usmiata tvár, veselá myseľ. Klasici však hovoria, že humor je vážna vec. Aký je ten náš súčasný a televízny?
Vidí sa mi, akoby mu vyschol prameň. Ľudia sa dnes nesmejú z veselosti, dobrej nálady, ale zväčša z posmechu, škodoradosti až zlomyseľnosti. Televízny humor, bez ohľadu na to, z ktorej televízie je, nás neoslovuje milo a nezraňujúco, ale primitívne zosmiešňuje, aj ľudsky znevažuje, ba niekedy až hrubo uráža. Televízny humor je prvoplánový, bez hlbšej či akejkoľvek myšlienky. Možno som príkry, ale založiť humor na slovných a vetných skomoleninách maďarskej slovenčiny či slovenskej maďarčiny, na zajakávaní, koktaní, šušlaní, na imitovaní a zosmiešňovaní známych ľudí, prezliekaní sa mužov do ženských šiat a kadejakých iných „drišľakovinách", to je absolútny amaterizmus vydávajúci sa za profesionalizmus. Ani Lasica so Satinským nespadli z oblakov, ale išli krok po krôčiku prvými a neveľkými priaznivými diváckymi ohlasmi ako dôkazu, že triafajú do problémov, opatrne ich ľudsky ohmatávajú a jemne, bez urážania nám v spätnom zrkadle ukazujú naše tváre, konanie, morálku. S týmto sa dostali na televíznu obrazovku a do každej slovenskej domácnosti. A tešili sme sa im. Taký program, ako bol Ktosi je za dverami, si ešte dnes pozrieme s rovnakým zaujatím a radosťou, čo dokáže veselá myseľ vymyslieť.

Akú dáte odpoveď tým, čo hovoria, že Hlinickému bolo fajn, keď mu dávala strana toľko peňazí, koľko potreboval, pretože televízia bola silným ideologickým nástrojom?
Áno, aj STV platila v danom čase istú ideologickú daň, tak ako ostatné médiá - noviny, rozhlas, spravodajský film. Vždy som sa však snažil, aby tá daň bola čo najnižšia a televízia nebola len partajným ideologickým nástrojom. Hoci také tlaky boli, dávala ľuďom - ich životu - ešte inú, pridanú hodnotu. Aby nebola len mediálnym, informačným fenoménom, ale aj kultúrnou a vzdelávacou inštitúciou. Televíziu, jej tvorbu a výstupy sme udržali viac ako v rovnováhe, prevahu mali prirodzené záujmy a potreby ľudí, menej, no predsa sme museli napĺňať aj politické požiadavky tej doby. Televízia mala svoj rozpočet tak ako iné inštitúcie, nemohla rozhadzovať. Ibaže ani k jedinému programu sme nepristupovali s tým, že ho vyrábame len na premiéru, jeden vysielací deň, a potom ešte na domácu reprízu, ale že sa budeme usilovať o takú vysokú kvalitu, aby sme ho ponúkli televíznemu svetu. A to sa nám darilo. Televízia nemíňala, ona aj zarábala. Už som spomenul, že sme mali dvanásť prenosových vozov. Dnes má STV len jeden, aj ten je z našich čias. Kde sú ostatné? Všetko, čo sme za tie roky vytvorili, sa stalo súčasťou nie mŕtveho a odkladacieho archívu, ale živého a stále aktuálneho. A nielen STV, ale aj komerčné televízie z toho dnes žijú.

Často sa vedú spory o to, aká má byť verejnoprávna televízia. Či národná, ktorú však niektorí zosmiešňujú, že by bola folklórna či krpčiarska, alebo má byť európska až svetová, ktorej zasa ďalší dávajú hanlivé prívlastky - globalistická a bezmenná...
Má byť svoja aj naša. V duálnom systéme má byť alternatívou ku komerčným televíziám. Je založená na iných princípoch, ako je zarábanie peňazí a tvorba zisku. Má byť televíziou spoločenských a individuálnych ľudských hodnôt. Má byť širokospektrálna - teda pre všetky vekové, vzdelanostné, sociálne a regionálne skupiny obyvateľstva. To jej dáva šírku tém a hĺbku ich poznania. Zároveň má byť aj veľmi individualistická, aby v nej našli priestor tiež tí, ktorých záujmy a štýl života nie je väčšinový. Rozmením to: populárna hudba áno, ale aj opera. Má byť národná a vlastenecká, teda taká, ktorá ponúka bohatstvo ľudských dejín na tomto území, hrdosť na históriu a jej osobnosti. Ak hovorím národná, potom mám na mysli aj televíziu, ktorá je tiež národnostná, pretože rešpektuje a má v úcte všetkých občanov bez rozlišovania a rozdeľovania, kto akým jazykom hovorí. Má byť naozaj európska i svetová. Sme v EÚ, v treťom tisícročí, tým je povedané veľa. Verejnoprávna televízia má každým svojím programom ľudí spájať. To je jej nezastupiteľný mandát v porovnávaní s inými televíziami.

Má verejnoprávna televízia súťažiť s komerčnými televíziami v politických témach, a tie majú natoľko ovplyvňovať obsah jej programov a vysielania, až divák nadobudne neodbytný pocit, že okrem politického života niet u nás života iného? Je kacírskou úvaha, že STV by nemala vysielať okrem objektívneho stručného spravodajstva žiadnu inú politiku?
Teórie o živote bez politiky sú príťažlivé, ibaže nereálne. Politika je okolo nás a ani si neuvedomujeme, koľko je z nej v nás, občas až tak, že nie sme schopní nepoliticky myslieť. Takže televízia, ktorá by sa tvárila apoliticky, by ignorovala skutočný život. Iná je už otázka, aká má byť politika v televízii, vo verejnoprávnej zvlášť. Určite nemá byť náhlivá a prchká, ktorá ešte viac vyostruje vzťahy medzi stranami, ale aj občanmi, ktorí sú ich sympatizantmi. Nemá byť ani vláčna a neidentifikovateľná a zahmlievajúca podstatu problémov a nedorozumení v politických vzťahoch medzi stranami - koalíciou a opozíciou - keďže výrazne ovplyvňujú život jednotlivca a celej spoločnosti. Tiež nemá byť sterilná a bez života, nepredstavujúca skutočné potreby a záujmy jednotlivca, ako aj väčšiny ľudí. Politika nemá byť prezentovaná ako ring a konfrontácia. STV má byť v politických témach a reláciách viac nadčasová, analytická a rozvážna, a nie iba okamihová, ktorá sa divákom ponúka ako televízna atrakcia.

Čiže odmietate politiku v televízii v bulvárnom štýle ako cirkusové číslo „co jste ještě neviděli a neslyšeli"...
Ale isteže. Typ vyváženej a dôveryhodnej politiky vysielanej televíziou, teda politiky v živote a života v politike, si však vyžaduje odborne pripravených ľudí, ktorí nehovoria rečou, že „ja si myslím", ale poznaním, že „ja viem". Politiku v jej rôznych formách, v diskusiách, komentároch či spravodajstve by mali moderovať mediálne autority, žurnalisti, ktorí majú odborné vedomosti a životné skúsenosti. A nie, s prepáčením, ešte deti, ktoré včera vyštudovali na katedre žurnalistiky, alebo absolvovali len nejaký rýchlovýkrmný mediálny kurz. Nevedomosť politiku znevažuje, znevažuje aj aktérov zúčastňujúcich sa na politických diskusiách. Minimálna vzdelanosť a nedostatok životných skúseností moderátora sú len tušením politiky a nie jej poznaním, preto takýto nevybavený človek nemôže byť v diskusiách pre politikov partnerom. Štýl moderovania ako provokovanie, ktorý dnes „letí", patrí do krčmy štvrtej cenovej skupiny a je prejavom odbornej nemohúcnosti. Moderátor nemá byť vykrikujúcim kamelotom v podchode, kto čo ukradol, kto čo zlého urobil a čo zneužil, kto má s kým aké politické či podnikateľské čachre. To sú prejavy politiky, ale nie jej podstata. Politike sa treba dostať na koreň, čo nedokáže hocikto. Mne napríklad chýba na konci týždňa jeden dobrý vnútropolitický a jeden zahraničnopolitický komentár, ktoré zhrnú to, čo významné sa za posledných sedem dní udialo doma a vo svete, prečo sa to udialo, aké to má súvislosti a čo možno najbližšie očakávať.

Kde a ku komu by mala televízia rázne vstúpiť, aby nebola len médiom zaznamenajúcim a opisujúcim, ale aj médiom tvorivým a mienkotvorným?
Tam a k tým, u ktorých výrazne cítiť nedostatok poznania a duchovna. Ak človek nevie takmer nič alebo len málo o svojom štáte, o národe, o minulosti, o osobnostiach, potom ani necíti s miestom, s krajom a krajinou, v ktorej žije. Existuje vo vákuu, nežije v priestore, ktorému sa hovorí vlasť. Mnohé naše deti sú vzdelané „internetovo", vedia surfovať po rôznych webových stránkach, komunikujú v angličtine. Kedysi sme sa vychvaľovali, aké sú naše deti všeobecne vzdelané, koľko toho oproti svojim rovesníkom v iných krajinách vedia. Už to neplatí. Televízia, ktorá má prebúdzať v deťoch a mládeži zvedavosť, tvorivosť, etickosť, zmysel pre spravodlivosť, je dnes už len rozospievaná a rozsúťažená, alebo vysiela nakúpené programy, ktoré deťom nedávajú životné témy, nemapujú ich problémy, neponúkajú im vzory. Keď občas pozriem na zábavnú reláciu Aj múdry schybí, čo za hlúposti tam pohovoria najmä mladí ľudia, niekedy sa až hanbím, aká hĺbka nepoznania sa tu zasiala a seje ďalej.

Slovenská televízia nie je iba médium, ale tiež značka, ochranná známka. Čo vám však hovorí spojenie v súvislosti s dvoma programami STV, keď prvý nie je STV 1, ale Jednotka a druhý nie je STV 2, ale Dvojka?
To je, akoby firma Mercedes prestala predávať svoje autá pod touto značkou, ale len pod nejakým číslom, napríklad 326 alebo 149 241. Takto znevážiť a z vedomia ľudí postupne a potupne vytesniť značku STV, to nemôžem nazvať inak ako sabotáž. STV 1 a STV 2 sú roky zavedené transparentné prvky televízneho média s dvoma programami a sú súčasťou duševného vlastníctva STV. Kto si nebol toho vedomý, nemal v STV čo hľadať. Veď značka produktu alebo služby je ten prvý a základný kapitál, ktorý sa fixuje do vedomia ľudí. Spochybniť ho, či sa ho nebodaj zbaviť samotným vlastníkom je ústretový krok ku konkurencii. To isté platí aj o ďalšej forme duševného vlastníctva - televíznom archíve.

Oponenti by vám povedali, že archív je predsa už minulosť...
Omyl, to je istota, na ktorej sa stavia. Je dôkazom kvality značky, je to goodwill firmy. Aj tu sa však kadečo udialo. Kedysi sme mali veľmi hodnotnú reláciu Okná vesmíru dokorán, ktorú robili Železný s Grygarom a ktorá bola o tajomstvách a záhadách vesmíru. Tu, na zemi a v Mlynskej doline, sa však otvoril dokorán televízny archív. Ak si chcel niekto za našich čias urobiť prepis z originálu diela, mohol tak urobiť na základe riadne zdôvodnenej a opodstatnenej žiadosti, po predchádzajúcom súhlase zodpovedného pracovníka televízie a v zmysle protokolu. To sa týkalo interných pracovníkov i tretích osôb. To, čo sa teraz dozvedám, je na neuverenie. Originály sa vynášajú mimo Mlynskej doliny, takmer ktokoľvek a osobne si môže urobiť prepis filmu, inscenácie, televízneho dokumentu či relácie, teda diel, ktoré sú autorsky chránené. Horšie ešte je, že sa z originálu doslova vystrihujú určité časti diela, čím sa znehodnocujú. A už úplne tragicky znie, že niektoré diela úplne zmizli. Televízny archív ako nevyčísliteľné rodinné striebro je v istej miere nielen poškodený, lebo sa mu nevenuje primeraná starostlivosť, ale bol v STV aj priamo či nepriamo rozkrádaný.

Väčšina takzvaných tvorivých pracovníkov prestupuje z jednej televízie do druhej a krútia sa ako na jarmočnom kolotoči. Títo pobehaji to svojrázne odôvodňujú, že na Slovensku máme málo televíznych odborníkov, preto je to - normálne...
Ako pre koho. Je nepredstaviteľné, aby sa napríklad riadiaci pracovník britskej BBC ocitol na druhý deň v konkurenčnej americkej CNN. Je to neprofesionálne a neetické. Na druhej strane, na Slovensku poznám dosť kvalitných ľudí, ktorí nie sú ani v jednej televízii. Odmietli televíznu ruletu. Nakoniec, prečo si ktorákoľvek televízia nevychová vlastných? Za dvadsať rokov pribudlo toľko absolventov VŠMU a katedry žurnalistiky! Kde sú? Kto im dal príležitosť? Kde sa stratil ich talent z vysokoškolských lavíc, z absolventských predstavení, z diplomových prác?