Kresba: Andrej Mišanek

Biznis v politike

Erika Lehotszká

Na Slovensku vznikla v posledných rokoch zvláštna kategória tzv. nezávislých politických strán. 

Namiešať recept, ako sa dajú upiecť, je jednoduchý: spoločensky bezvýznamný solventný majiteľ firmy si zaumieni v dostatočnom časovom predstihu pred voľbami vstúpiť do politiky, založí s osobami svojho rodinného či firemného klanu politickú stranu, zaregistruje sa a začne sa producírovať na bilbordoch po slovenských chotároch.

Ak má onen majiteľ k dispozícii aj reklamné novinové plátky, v ktorých sa môže prezentovať ako nezávislý občan - úspech je zaručený. 

Do parlamentu vstupuje muž, ktorý nesmrdí politikou, chce zmeniť svet a so svojou amatérskou skupinkou obracia všetko naruby -  ignoruje rokovací poriadok, správa sa deštruktívne ako grobian v krčme, využíva každú príležitosť medializovať sa na pressfoyer, kde osočuje a provokuje.

Médiám a obecenstvu to lahodí: konečne sa na scéne objavil „obyčajný človek" nezávislý od politiky, závislý od exhibicionizmu, ktorý síce nič nerieši, ale aspoň pobaví. Nazývať túto skupinku parlamentných prišelcov politickou stranou je trochu morbídne a smiešne.

Jej jadrom sú iba štyria ľudia, členská základňa nejestvuje, program je hmlistý pojem. Skupinka však disponuje z daní občanov piatimi miliónmi eur, ktoré dostala zo zákona za svoj volebný úspech. Lenže to už smiešne nie je.

Vieme o kom je reč a kam môžeme zaradiť poslancov Igora Matoviča, Alojza Hlinu a Helenu Mezenskú, známu z parlamentných balkónových scén, či narcizmom pomazaného Daniela Lipšica, zakladateľa strany Nova.

Predseda SNS Andrej Danko má pravdu, že strana OĽaNO nefunguje ako politická strana, že je tu podozrenie zo subvenčného podvodu vo výške päť miliónov eur.

Politológ Michal Horský výstižne pomenúva tento nevšedný zjav na slovenskej politickej scéne ako „politickú fikciu a potemkinovskú dedinu". K pomenovaniam politického subjektu podobného typu by však pristal ešte jeden prívlastok: Firemný biznis v politike.