Foto: Jana Birošová

Prežívam svoje peklo

S najohrozenejším občanom Slovenskej republiky Oskarom Dobrovodským

Ľudovít Števko, Lenka Eremiášová

Váš prípad, ktorý by nemal dopriať pokojný spánok ombudsmanke Jane Dubovcovej, sa ťahá dlhých šesť rokov. Čeliť tlupe agresívnych asociálov, žiť deň čo deň v ohrození života je nad sily obyčajného človeka. Ako to všetko zvládate?
Sám neviem ako. Som nervovo zničený človek.

Vaša tortúra sa začala v roku 2008. Predtým ste žili normálnym pokojným životom?
Predtým som žil a pracoval desať rokov v zahraničí. Keď som sa vrátil na Vianoce domov, čakalo ma prekvapenie: mali sme nových susedov - rómskych asociálov.

Nasťahovali sa sami do vášho susedstva?
Nie. Starosta obce Gajary im kúpil v našom susedstve v Malackách na Družstevnej ulici chatrč, aby sa ich zbavil. Predtým ich do Gajár presťahoval primátor Malaciek Jozef Ondrejka, ale starosta Gajár mu ich vrátil ako horúci zemiak naspäť. Bola to vzájomná dohoda. Obaja, starosta aj primátor rátali s tým, že sa s otcom odtiaľ odsťahujeme.

Ako vznikol medzi vami a vašimi neprispôsobivými susedmi konflikt?
Nemal som voči nim predsudky, ich susedstvo som nebral nijako tragicky. Keď nám však začali miznúť z dvora rôzne kovové predmety ako odkvapové rúry alebo hliníková lavička, tak som urobil prvé opatrenie - nahradil som trstinové oplotenie murovaným plotom. Myslel som si, že bude pokoj. Mýlil som sa. Plot im zrejme prekážal, začali sa nám vyhrážať zabitím, hádzali do nás kamene.

Bezdôvodne?
Z ničoho nič. Jednoducho, vždy si našli nejaký dôvod. Keď sme vyšli na ulicu, spustili oplzlé nadávky a začali hádzať kamene.

Obrátili ste sa v prípade krádeží na políciu?
Samozrejme, nemohol som to nechať bez povšimnutia. Za tých šesť rokov som podal možno sto trestných oznámení, ale viac-menej bez konkrétneho výsledku, hodnotilo sa to ako priestupok. Keď nám rozbili železnú bránu, poškodili karosériu auta a opití sa vyhrážali, že nás „skur..ných gadžov pozabíjajú", vec skončila na súde. Sudkyňa nevyniesla nijaký verdikt, lebo vraj obvinený mal len sedemnásť rokov, bol opitý, nevedel čo robí a oľutoval svoj čin. Strana SaS mu poskytla dobrú advokátku, prípad nebol hodnotený ani len ako priestupok, aj keď okrem škody, ktorú narobil, sa vyhrážal zabitím. Prokurátor bol z toho zdesený. Mládenec sa nám ešte v ten večer rehotal: „Vidíte, nič sa mi nestalo, aj tak vás raz zabijem!"

Mnohí si pamätajú nechutné výjavy na Družstevnej ulici za prítomnosti televíznych kamier a polície. Keď ste nepochodili na súdoch, obrátili ste sa na televíziu?
Áno, lebo som bol z toho zúfalý. Keď prišli z televízie Markíza, redaktor a kameraman ešte ani nevystúpili z auta, už začali lietať kamene. Rada Igaza, redaktora Televíznych novín, naháňali s palicami. Museli sme volať políciu.

Bude to znieť cynicky: Myslíte si, že by sa vyriešil ten váš mnohoročný problém, keby vás zabili?
Asi áno. Problémy by odpadli mestu Malacky, policajtom aj súdom.

Myslíte si, že sa s vašou vecou nedá pohnúť, že nie je vôľa ju riešiť?
Raz som bol účastníkom televíznej debaty, kde bolo dvanásť účinkujúcich z rôznych organizácií vrátane splnomocnenkyne pre rómske komunity Kláry Orgovánovej. Tam mi bolo medzi riadkami povedané, že riešiť môj problém nie je možné, lebo by sa ozývali ďalší a ďalší Dobrovodskí. Na Slovensku sú predsa tisíce ľudí terorizované podobným spôsobom.

Váš problém je predsa len výnimočný v tom, že ste sám proti štyridsiatim neprispôsobivým susedom. V médiách ste sa objavovali len vy - ostatní obyvatelia Družstevnej ulice sa nesťažujú?
Sťažujú sa aj iní susedia, ale boja sa to povedať nahlas pred kamerou. Viete, na druhej strane ulice bývajú dôchodcovia, majú strach, hovoria, že to už nejako vydržia, kým umrú.

Nerozmýšľali ste o tom, že sa odsťahujete?
Samozrejme. Pred dvoma rokmi som požiadal Mestský úrad v Malackách o náhradné ubytovanie s tým, že som ochotný vzdať sa domu, keby mi poskytli jedno- alebo dvojizbový byt. Nevedel som, že si zo mňa vystrelia. Po troch mesiacoch mi totiž ponúkli bývanie na sídlisku Juh, v „malackom Luníku" a bola to hrôza. Bol som sa tam pozrieť so správkyňou - výťah nefungoval dobrých desať rokov, okná porozbíjané, po chodbách porozhadzované odpadky, všade výkaly. Vyšli sme na šieste poschodie, jednoizbový byt bol neobývateľný - diery v paneloch, spadnutý balkón. Mal som sa tam presťahovať? Z blata do kaluže, opäť medzi neprispôsobivých?

Nepokúšali ste sa predať svoj dom hoci pod cenu?
Šéf realitnej kancelárie v Malackách mi povedal, že dom v susedstve s Rómami nemám šancu predať ani za desatinu ceny, ani za 15-tisíc. Mňa však len rekonštrukcia stála 65-tisíc eur.

O presťahovaní Rómov mesto neuvažovalo?
Pred tromi rokmi im poslanci mestského zastupiteľstva navrhli presťahovanie mimo sídliska, do budovy bývalých vodární a kanalizácií, kde bolo normálne vybavenie, voda a kanalizácia. Mali tam bývať v podnájme, mali by tam aj prácu, robili by okolo budovy zámkovú dlažbu. Lenže istý mestský poslanec spustil v okolí výstražnú letákovú akciu, že sa do ich susedstva majú presťahovať rómski asociáli. Rozhorčení obyvatelia priľahlých ulíc spísali petíciu a mestské zastupiteľstvo zostalo v šoku, keď na ich zasadnutie prišlo protestovať zhruba dvesto rozhorčených ľudí s podpisovými hárkami a krikom: „Nech len tí Cigáni zostanú Dobrovodskému, my ich nechceme!" Tak sa to aj skončilo. Primátor sa vyjadril, že Rómov z Družstevnej ulice nie je možné presťahovať ani do rómskej osady, pretože by tam vyvolávali bitky a nemožno ich ani izolovať niekde mimo sídliska. Preto odmietol aj ponúknutú dotáciu od splnomocnenca pre rómske komunity vo výške 45-tisíc eur na vyriešenie ich bytového problému.

Pred prezidentskými voľbami ste oslovili prezidentských kandidátov, aby vám podľa svojich možností pomohli riešiť situáciu porušovania vašich ľudských a občianskych práv. Ako sa skončil tento váš ďalší pokus?
Ozvali sa mi štyria kandidáti, z ktorých však iba Ján Čarnogurský prejavil ozajstný záujem, navštívil ma, aby sa na vlastné oči presvedčil, čo to znamená mať za susedov neprispôsobivých občanov. Keď videl to neuveriteľné množstvo odpadkov, potkany pobehujúce medzi ľudskými výkalmi v obytnej zóne, podal na prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej choroby a ďalších s tým súvisiacich trestných činov. Vyjadroval sa k tomu aj hygienik, ktorý potvrdil, že je tu hrozba epidémie.

Hoci je váš prípad všeobecne známy, nie je na Slovensku ojedinelý. Kam až podľa vás môže dospieť situácia s neprispôsobivými občanmi, s kriminalitou, ktorá sprevádza spôsob života časti rómskej komunity?
Vidíme, čo sa deje. Aj nedávno sme boli v televízii svedkami dvoch lúpežných vrážd a akoby sa až tak veľa nestalo, akoby tento druh kriminality patril k nášmu každodennému životu. Paradoxom je, že keď v Nitre vyčíňali skíni a pobili sa s mladíkmi z baru, Slovensko bolo hore nohami. Prišli tam poslanci parlamentu Poliačik a Viskupič, organizoval sa humanitárny koncert na podporu zbitých chlapcov, ale keď na smrť dobijú kdesi na východe Slovenska tzv. mladí osadníci starých ľudí pre cigarety, neprotestuje nikto.

Pracovali ste desať rokov v zahraničí. Nepomýšľali ste po tých otrasných skúsenostiach nadobro odísť?
Neodhodlal by som sa emigrovať kvôli otcovi. Ak by som odišiel a potom sa o mesiac, o dva dozvedel, že ho zabili, nemohol by som žiť s vedomím, že sa to stalo preto, lebo som ho nechal napospas neprispôsobivým susedom. Tak si prežívam svoje peklo ďalej.