Foto: Lenka Eremiášová
Opozičné gejzíry obáv
Po prvý raz v histórii Slovenska zákon definuje vodu ako strategickú surovinu
Erika Lehotszká
V letných horúčavách sa opozícia pokúsila ovlažiť politickú scénu a poliať vlastné vädnúce agendy i preferencie gejzírmi obáv o slovenskú vodu.
Tú sa bývalí osnovatelia potupného predaja SPP a odporcovia zákazov nadnárodného kupčenia s pôdou podujali nezištne brániť pred „legalizovaným vývozom do zahraničia", čo vraj umožňuje novela vodného zákona platná od júla.
„Smer priniesol do parlamentu zákon, ktorý obsahuje jednu netransparentnú a korupčnú schému, ako kšeftovať so slovenskou pitnou vodou," rozvášňuje sa poslanec Martin Chren z Lipšicovej pastrany Nova.
Na tomto vodotrysku sa nezabudli priživiť ani environmentálne mimovládne organizácie, podľa ktorých je dokonca „za novelou ambícia privatizovať vodu".
Hulvátstvo a perfídnosť
„Obviňovať našu vládu z privatizácie vody je hulvátstvo a strašenie ľudí," zakontroval minister životného prostredia Peter Žiga. „Ešte šťastie, že ľudia vedia, komu o čo ide," dodal.
Jeho slová rozviedol a perfídnosť kontrahentov zákona vyjavil premiér Robert Fico: „Opozícia v skutočnosti nechce obmedzenie vývozu vody zo Slovenska.
Vláda hovorí, zakážme vývoz vody, kým opozícia hovorí opačne, nedávajme zákazy, aby sa voda mohla vyvážať tak, ako je to doteraz."
Šéf kabinetu pritom zdôraznil, že „vývoz vody zo Slovenska sa už pripravoval". Žiga ho doplnil príkladom zo Zamaguria, kde už pôsobí firma s oficiálnym povolením, ktoré na legálny export tejto suroviny získala od regionálnych úradníkov.
Práve takýmto prípadom má predísť nová právna norma. Podľa nej preprava a prevod vody za hranice štátu podlieha prísnym a presne určeným spôsobom udeľovaným povoleniam konkrétnych štátnych inštitúcií.
Prijatá novela tiež zavádza lehoty na povolenia samotného odberu povrchových a podzemných vôd na desať rokov, čo má vytvoriť priestor pre ochranu vôd a ich spravodlivé prerozdeľovanie.
Samostatné ustanovenia sa venujú chráneným vodným oblastiam s dôrazom na Žitný ostrov, kde je po novom zakázaná výstavba produktovodov.
Pritom je nesmierne dôležité, že zákon prvýkrát v dejinách Slovenska hovorí o vode ako o strategickej surovine, ktorá podlieha národným záujmom a má strategický význam pre bezpečnosť štátu.
Zo zákona do ústavy
Význam takejto dikcie zákona musí byť jasný každému, koho prehľad o sebestačnosti štátu siaha ďalej ako po najbližšie benzínové čerpadlo a po najbližší víkend.
Vo svete pribúda oblastí so zúfalým nedostatkom vody, boj o ktorú sa stáva bojom o prežitie a miestnym vládam čoraz početnejších „suchých štátov" privodzuje najhoršiu nočnú moru v snahe udržať obyvateľstvo pri živote.
A kým za nedostatkom zlata či ropy napokon nečíha smrť, Slovensko je doslova veľmocou v zásobách životodarnej tekutiny, ktorá sa možno už koncom tohto storočia stane jedným z najväčších pokladov národného bohatstva.
Preto - nie pre prihlúple pripomienky rôznych Frešov či Chrenov - sa súčasná vláda snaží ochranu vôd ako najposvätnejšiu povinnosť štátu zakotviť priamo v jeho najvyššej právnej norme, Ústave SR.
Nebude teda na škodu odcitovať návrh nového odseku, ktorý chce vláda zahrnúť do IV. ústavného článku: „Preprava alebo prevod vody odobratej zo zdrojov podzemných vôd, z prírodných liečivých zdrojov minerálnych vôd, zo zdrojov geotermálnych vôd, z vodných tokov a zo zdrojov povrchových vôd cez hranice SR sa zakazuje."
A hoci ústavu možno doplniť trojpätinovou väčšinou hlasov, teda s prispením časti opozície, „takáto zmena by bola prekážkou, ktorú by nebolo možné prekonať", hovorí premiér zdôrazňujúc, že s výnimkou humanitárnej pomoci pri katastrofách nebude povolené vodu prevážať „potrubím ani cisternami".
Tieto novinky v žalúdku, nie voda na srdci ležia lídrom opozície, ktorých skôr ako po H2O trápi smäd po vyhasnutej lacnej popularite.
Odpor k zákazu prepravovať vodu potrubím či cisternami im však možno úprimne veriť. Veď keby išlo o ich záujmy, boli by cez Most (Híd) schopní predať aj celý Žitný ostrov.
