Foto: Veronika Paučíková.jpg

Pod vrcholom Ďumbiera

Na návštevníkov Štefánikovej chaty čaká úchvatná príroda a nerušený pokoj

Veronika Paučíková

Leží učupená pod vrcholom majestátneho Ďumbiera. Vďaka svojej kľúčovej polohe je križovatkou križovatiek v najrozsiahlejšom národnom parku na našom území, a tak, ako je nemožné predstaviť si Bratislavu bez Dunaja, len ťažko by sme sa vyrovnávali s predstavou Nízkych Tatier bez nej.

Je ich neoddeliteľnou súčasťou, patria jednoducho k sebe. Chata generála Milana Rastislava Štefánika.

Na južnom svahu Nízkych Tatier
Mnohí ju poznajú aj ako Chatu pod Ďumbierom, Štefánikovu chatu, Ďumbiersku chatu alebo jednoducho len ako Štefáničku. 

Nachádza sa v nadmorskej výške 1 740 metrov nad morom a leží v Ďumbierskom sedle na južnom svahu najvyššieho vrchu Nízkych Tatier.

História chaty sa začala písať v roku 1924. Do jej stavby sa pustila moravská spoločnosť z Uherského Brodu a pokračovala v nej firma Šašinka z Popradu, ktorej sa v priebehu štyroch rokov podarilo práce úspešne dokončiť. Chatu slávnostne otvorili 9. septembra 1928.

Prvým chatárom sa stal stavbyvedúci popradskej firmy Róbert Petrla, ktorý spolu s manželkou a kolegami vytvoril personál novopostavenej chaty a staral sa o jej chod až do roku 1943.

Svoje stopy tu v tomto čase zanechala aj 2. svetová vojna, keďže v Nízkych Tatrách pôsobili viaceré partizánske skupiny.

V roku 1944 ju zasiahol nemecký delostrelecký granát a v jej okolí sa odohrali pomerne kruté boje. Po vojne prešli poškodené časti chaty rekonštrukciou a jednotkám operujúcim za SNP postavili pamätník.

V 50. rokoch dostala chata na počesť povstaleckých bojovníkov aj príznačný názov - Chata hrdinov SNP. K pôvodnému označeniu sa vrátila 21. júla 1990 po odhalení busty generála M. R. Štefánika na jej priečelí. V súčasnosti je majetkom Klubu slovenských turistov a od roku 1991 ju prevádzkuje terajší chatár Igor Fabricius.

Turistický cieľ
Vysokohorské prostredie, v ktorom je chata situovaná, predurčuje v závislosti od ročného obdobia aj jednotlivé spôsoby, ako sa k nej možno dostať. Kým v lete je jedinou možnosťou pešia turistika, v období trvalej snehovej prikrývky je alternatív viacero.

Klasický výstup „po svojich" v tomto období dopĺňa stále atraktívnejší a v našich končinách pomerne rýchlo sa rozmáhajúci skialp. 

Pre motorové vozidlá prístupová cesta k chate nevedie, to znamená, že materiál na prevádzku, ako aj všetok spotrebný tovar zabezpečujú osobne horskí nosiči. Tí na svojich pleciach každoročne vynesú približne 40-tisíc kilogramov.

Ku Chate generála M. R. Štefánika vedie niekoľko značených trás. Najčastejšie využívané a najkratšie sú chodníky z južnej strany Nízkych Tatier. 

Zelená značka vedúca cez Trangošskú dolinu, ktorá je zároveň aj „zásobovacou cestou" horských nosičov, predstavuje najprístupnejšiu a najfrekventovanejšiu trasu.

Z horského sedla Čertovica nás k chate dovedie červená značka, ktorá kopíruje nízkotatranský hrebeň v smere od východu na západ. 

Rovnako atraktívne a menej náročné je modré značenie, ktorého východiskovým bodom je Chata Kosodrevina. V tomto prípade trasa nevedie po hrebeni, ale po skalnej magistrále v smere od západu na východ.

Štvrtou, v súčasnosti najzriedkavejšie využívanou prístupovou cestou, po ktorej sa dostaneme k chate z južnej strany, je žltá značka prechádzajúca cez Mlynnú dolinu s nástupným bodom v obci Mýto pod Ďumbierom. 

Okrem spomenutých prístupových trás možno k chate vystúpiť aj po severnej strane Nízkych Tatier. Východiskovými bodmi v tomto prípade budú obce Vyšná Boca (žlté značenie) a Liptovský Ján (modré značenie).

Úchvatná príroda? Jednoznačne. Nerušený pokoj? Nájdeme ho tam. Nepochybne ide o hlavné atribúty, vďaka ktorým Štefáničku obľubujú a vyhľadávajú turisti. 

V celoročnej prevádzke nám poskytne občerstvenie a nocľah, bude našou medzistanicou počas dlhšej túry, zastávkou pred výstupom na Ďumbier alebo konečným turistickým cieľom.

S akýmkoľvek zámerom ju navštívime, zarezonuje. A bude to prítomný okamih zažitý v lone prírody, ktorý si budeme pamätať.

Fotografia:
K chate generála M. R. Štefánika sa možno dostať iba „po vlastných".