Res publica

Pavel Kapusta

Koncom októbra v hypermarkete už nikoho neprekvapili melódie kolied či svetielkujúce betlehemské hviezdy - v posledných rokoch sme si zvykli, že Vianoce sa v obchodoch začínajú o dva mesiace skôr. Biznis je biznis a čím dlhšie sa predvianočný tovar ponúka, tým viac sa ho predá.

Hoci za toľko zatracovaného socializmu sa Boh a Ježiško v tomto období veľmi nespomínali, akosi sa nemôžem zbaviť pocitu, že vtedy bolo medzi ľuďmi viac toho, čomu sa hovorí kresťanská láska. 

V médiách sa intenzívnejšie ako dnes zdôrazňovala dôležitosť medziľudských vzťahov a vzájomného porozumenia.

Nepoznali sme stupídne reality šou, naše city neotupovalo po krvi bažiace televízne spravodajstvo a filmový brak. Keďže nejestvovali mobily, esemesky ani internet, ľudia sa viac navštevovali, rozprávali. 

A aj keď už aj vtedy sme pred Vianocami podliehali nákupnému zhonu, nikdy nenadobudol súčasné šialené rozmery.

Všadeprítomný konzum zmenil sviatky pokoja a mieru na festival materializmu a obžerstva. 

Celý tento cirkus, v ktorom nejde o človeka a jeho dušu, ale len a len o zisk, podporuje agresívna reklama - odetá v anjelskom rúchu útočí na srdcia divákov tradičnými symbolmi Vianoc, lásku a porozumenie však do nich nevnesie.

V čom spočíva neobyčajná životaschopnosť súčasného systému, ktorý nás postupne pretvára na egoistov a bezduché objekty spotreby? 

 Odpoveď je prostá: úspešne uspokojuje najzákladnejšie ľudské pudy a horlivo „pracuje" na tom, aby nám to stačilo. Žiadne emócie, súcit, kultúrna nadstavba. Na budúce Vianoce to bude zrejme horšie. Máme ešte nejakú nádej?