Pondelok 22. júl 2024

extra plus

December 2007

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Skúška charakterov

Veľká koaličná búrka zatiaľ zažehnaná, budúcnosť je však s otáznikom

Erika Lehotszká

Napätie a narušené vzťahy vo vládnej koalícií boli témou, ktorá v uplynulých dňoch dominovala nielen medzi politikmi či v médiách, ale zaujato o nej diskutovala aj široká verejnosť. Faktom je, že vládna trojka sa ocitla pred neľahkým rozhodnutím: zmieriť sa a nájsť opäť spoločnú reč, alebo riskovať rozpad vlády, neistotu a nejasnú budúcnosť.

Nie je to tak dávno, čo predseda vlády Robert Fico opakovane zdôrazňoval, že „my nie sme takí ako oni", pričom mal na mysli bývalú vládu, jej kšeftovanie so štátnym majetkom, podozrenia z podplácania poslancov, uzatváranie tichých spojenectiev a koketovanie s každým, kto jej mohol čo i len na krátky čas poslúžiť. 

Sedemnásť mesiacov po predčasných parlamentných voľbách sa ukazuje, že jeho vyhlásenia o transparentnosti vzťahov vo všetkých oblastiach politického i spoločenského života neboli propagačným ťahom, na čo tak rada poukazuje morálne opotrebovaná opozícia.

Triezvo uvažujúci človek musí uznať, že premiér konal principiálne, keď sa aj za cenu rizika konfliktu s ĽS-HZDS rozhodol radikálne riešiť škandál v Slovenskom pozemkovom fonde. 

Bolo to tak aj v prípade štátneho tajomníka Mariána Záhumenského, nominanta Smeru-SD, ktorý čelil podozreniu, že ako štátny činiteľ zvýšil sám sebe ako podnikateľovi kvóty na tabak a z rezortu pôdohospodárstva musel odísť.

Fico vzal veci do vlastných rúk
Odvolanie ministra pôdohospodárstva Miroslava Jureňu, jedného z dvoch ministrov za HZDS, bolo logickým krokom po jeho zlyhaní v prípade Slovenského pozemkového fondu.

Hoci exminister reagoval na slová o svojej jednoznačnej zodpovednosti za kauzu mimoriadne emotívne a v tejto súvislosti si neodpustil ani atak na prezidenta Ivana Gašparoviča, fakty sú v tomto prípade viac ako jasné.

Zástupca HZDS v SPF v čase, keď minister pôdohospodárstva odmietal ustanoviť do funkcie vládou riadne vymenovaných členov Správnej a Dozornej rady SPF, podpísal zmluvy, na základe ktorých sa reštituenti z východného Slovenska stali vlastníkmi predtým štátu patriacej lukratívnej pôdy pod Tatrami s trhovou hodnotou 1,5 miliardy Sk a tí ju obratom za 13 miliónov korún predali firme blízkej HZDS a jej predsedovi. 

Hoci podľa lídra ľudovcov Vladimíra Mečiara situácia v Slovenskom pozemkovom fonde nebola príčinou koaličnej krízy, ale len jej urýchľovačom, nemožno obísť fakt, že v každom prípade išlo o špekulatívny predaj pozemkov, ktorý je v priamom rozpore s politikou, akú sa snaží presadzovať Smer.

Aj preto nemohol Fico tento škandalózny prevod ignorovať, ale, naopak, žiadať o vyvodenie politickej zodpovednosť, pozastavenie predaja pozemkov v SPF a iniciovanie zákona, ktorý by mal znamenať zásadnú zmenu štruktúry fondu a jeho orgánov. Keďže HZDS napriek opakovaným výzvam nekonalo, premiér vzal veci do svojich rúk a Jureňu odvolal.

Tri scenáre vývoja
Otázka ďalšieho vývoja koaličnej krízy zostala napriek tomu otvorená. Politickí analytici sa predháňali v najrôznejších prognózach, jednoznačne odpovedať na otázku, či nastane rozpad vlády, však nedokázal nik. 

Najmä po tom, keď premiér Robert Fico na zasadnutí mimoriadnej Koaličnej rade predložil lídrovi HZDS podmienky ďalšej existencie vládnej trojkoalície a Vladimír Mečiar rokovanie opustil.

Ozývali sa hlasy, že už niet priestoru na kompromis a náznaky toho, že by sa mohla otvoriť otázka zrušenia Mečiarových amnestií, či uplatňovanie zákona o preukazovaní pôvodu majetku, teda pre šéfa HZDS mimoriadne citlivých káuz, to iba potvrdzovali. 

Rysovali sa minimálne tri scenáre vývoja koaličnej krízy: predčasné voľby na jar alebo jeseň budúceho roku, možnosť, že poslanci HZDS podporia v parlamente návrh opozície na vyslovenie nedôvery vláde a napokon aj to, že sa HZDS opäť vráti do vládnej koalície, k čomu sa prikláňalo čoraz menej politických pozorovateľov.

Zrejme aj z toho dôvodu, že premiér Robert Fico vyhlásil, že nebude tolerovať nijaké akty pomsty či pomalé rozbíjanie vládnej koalície HZDS v kooperácii s opozičnou SDKÚ-DS. Napokon nebolo by to po prvý raz. 

Vladimír Mečiar dal už neraz jasne najavo, že minoritné postavenie HZDS v koaličnej trojke, ktoré je výsledkom predčasných parlamentných volieb, ho neuspokojuje.

Ešte v živej pamäti možno mnohí z nás majú jeho „koketovanie" a „zbližovanie názorov" s KDH v čase príprav predchádzajúceho štátneho rozpočtu. Opozícia mu vtedy tlieskala a oceňovala, že „sa snaží pôsobiť v zmysle reforiem". Tá istá opozícia, ktorá mu dlhé roky nevedela prísť na meno.

Nuž čo, aj v politike platí to staré známe, že „nepriateľ môjho nepriateľa je mojím priateľom". Našťastie, Vladimír Mečiar sa ako skúsený politik na takúto hru napokon neprepožičal. 

Cieľ opozície bol totiž nad slnko jasný: spôsobiť rozruch vo vládnej koalícii, vyvolať napätie medzi jej členmi, ktoré by postupne viedlo k narušeniu stability vlády aj parlamentu.

Vyhrala zodpovednosť
Faktom zostáva, že tentoraz je situácia trochu odlišná. Opozícia si neželá rozpad vlády a predčasné voľby, čo je z hľadiska ich súčasných, dlhodobo nízkych voličských preferencií pochopiteľné.

Ani HZDS by predčasnými voľbami nič nezískalo, naopak, zrejme by stratila ďalších voličov. Jediný politický subjekt, ktorý by azda mohol na voľbách získať, je Smer.

Napokon HZDS prehodnotila svoj postoj, uvedomujúc si, že v čase, keď Slovensko vstupuje do Schengenu a pripravuje sa na jednotnú európsku menu, je stabilná vláda základným predpokladom na naplnenie tohto cieľa. Dohoda, ktorá je výsledkom rokovania lídrov trojkoalície, len potvrdila záujem o konsolidáciu pomerov.

Pragmatické hľadisko zvíťazilo, pričom hlavnou skúškou charakterov bolo hlasovanie o štátnom rozpočte na rok 2008. Tu už totiž nešlo o stranícke záujmy a spory, ale o budúcnosť občanov Slovenska. 

Z vyjadrení vrcholných predstaviteľov koalície by sa teda dalo usudzovať, že hrozbu rozpadu koalície, jej vládnutie v inej zostave, prípadný rozkol jednej koaličnej strany či riziko predčasných volieb so všetkými prípadnými dôsledkami napokon vyhodnotili ako príliš rizikový pre seba samých i pre štát. Otázne však je, dokedy takáto zhoda vydrží.

Nie náhodou Vladimír Mečiar na svojej „zmierovacej" tlačovej konferencii zopakoval, že stabilitu garantuje do mája budúceho roku. 

Väčšie či menšie spory koaličné vládnutie prináša vždy, a preto sa určite vyskytnú aj v budúcnosti. 

V tom prípade bude vedenie i samotný predseda HZDS stáť opäť pred rovnakou dilemou: alebo bude strana robiť to, čo od nej očakávajú jej voliči, podporujúci vládu a jej politiku, teda plniť vládny program (aj keď tak bude chtiac-nechtiac v tieni najsilnejšej vládnej strany, určujúcej agendu), alebo si zvolí cestu konfliktov, pretože sa bude chcieť zviditeľniť.

Tým však bude riskovať, že skončí s nálepkou „brzdy" plnenia vládneho programu a politiky, čo by sa mečiarovcom mohlo v budúcich voľbách vypomstiť až do tej miery, že by ich strana skončila pred bránami parlamentu. Pozícia HZDS v budúcnosti naozaj nie je jednoduchá.

Ale je faktom, že do tohto stavu sa jeho vedenie, a najmä predseda vmanévrovali sami, pretože v uplynulých rokoch príliš často menili pozície, príliš často menili potenciálnych politických partnerov, po ktorých „pokukovali". 

Toto pochopili mnohí dnes už bývalí voliči HZDS tak, že z bývalého kľúčového politického hráča na Slovensku urobili stranu takpovediac „do počtu".

Nateraz teda vyhrala štátnická zodpovednosť, čo treba hodnotiť pozitívne. Najmä vo svetle bleskurýchlych zmien situácie v koalícii a pozícií aktérov z posledných dní však treba pravdivo konštatovať, že budúcnosť tejto koalície je takpovediac vo hviezdach.