Foto: SITA

Kauzy alebo fámy?

Eva Zelenayová

Slovenskú politiku sprevádza jeden neslušný fenomén - fáma. Svetový výskum v tejto oblasti odhalil nie príliš povzbudzujúce skutočnosti. 

Hoci sa ľuďom ohováranie bridilo už od čias starej antiky, až koncom minulého storočia sa ním spoločnosť začala seriózne zaoberať. Výsledky prieskumov nie sú až také prekvapivé, skôr by mali nabádať k ostražitosti.

Fámy v mocenských hierarchiách totiž slúžia alebo pravidlám hry diktatúry, alebo pravidlám hry demokracie, podľa toho, či sú dávané do obehu zhora, alebo zdola. Hovorí sa, že bojovať proti fáme je to isté, ako pokúšať sa zatlačiť zubnú pastu späť do tuby.

Zvyčajne sa dostaví bumerangový efekt, takže počet ľudí, ktorí fáme uverili, sa nezmenší, naopak, vzrastie. 

Ak si namiesto slova fáma dosadíme slovo kauza, razom sa nám vyjaví, na čom je založená politika strán bývalej modrej koalície. Pritom nemusí ísť vždy o fámu nepravdivú.

Všimnime si, ako Dzurinda začal bojovať proti prešľapom na Slovenskom pozemkovom fonde. Uvádzal sumu 1,5 miliardy korún, o ktorú štát prišiel škandalóznou zámenou pozemkov. 

Exminister Jureňa pritom poukázal, že bývalá koalícia podobnými transakciami pripravila štát o 50 miliárd korún. Ale kto by už uveril, že Dzurinda klame, keď sám ukazuje prstom, podľa neho, na zlodejov...

Politika nie je zadarmo. Prezidentské voľby v USA vyčíslili na miliardy dolárov. Slovenská politická scéna, hoci je ešte príliš mladá, má už svoje skúsenosti. 

Vraví sa, ak pán nejde na dom, dom ide na pána. V politike to platí dvojnásobne. Ak politik nevynakladá prostriedky na svoju kampaň, kampaň protivníka ho zmetie. Na Slovensku pozorujeme zvláštny jav: nepoučiteľných politikov.

Na počiatku samostatného štátu sa s veľkým elánom pustil do budovania štátu Vladimír Mečiar. Možno to boli práve prostriedky na volebnú kampaň, ktorými sám pred sebou i svojou stranou ospravedlňoval nie celkom transparentné toky peňazí do politiky. 

Pochopiteľne, že opozícia okamžite využila situáciu. So zahraničnou finančnou podporou sa jej v roku 1998 podarila zmena.

A prišiel Palacka. Jeho bačovanie neuniesli ani vtedajšej koalícií naklonené médiá a Palacku dzurindovci „odložili" do Londýna. 

(V súčasnosti už odporúčajú vládnym stranám odložiť Brízu do Bruselu.) Opozičné strany mlčali. Najmä HZDS, na ktoré sa prevalila zodpovednosť za všetky minulé umelo vyrobené kauzy.

Vládna koalícia za ďalších osem rokov v tieni Elektry rozpredala takmer celú hospodársku základňu štátu do zahraničia, a nielen súkromným vlastníkom, ktorí sú podľa ekonomického experta „modrých" Mikloša lepším vlastníkom ako štát, ale aj firmám vo vlastníctve cudzích štátov. 

Dnes nemáme dostatok zdrojov do rozpočtu. Dzurindovci predali, dzurindovci prehajdákali.

Robert Fico videl do politiky dzurindovcov, veď jeho materská SDĽ bola súčasťou prvej Dzurindovej vlády, a tiež sa s veľkým elánom pustil do stavania novej strany, ktorá mala priniesť mravný rozmer do politiky. Zabudol, že aj jeho strana bude tiež potrebovať peniaze, i na to, že nemá do činenia so slušnou opozíciou.

HZDS vstupovalo na politickú scénu s veľkou podporou obyvateľstva. Fámy politických oponentov ju pomaly, ale isto rozkladajú. 

Smer tiež vykročil do politiky s vysokými preferenciami, ak sa však nepoučí, môže skončiť podobne. Súčasná koalícia je jedinou nádejou pre tých, čo si želali samostatný štát a byť v ňom suverénnymi občanmi. To by malo zaväzovať všetky tri strany vládnej koalície.