Foto: Marián Varga

Maďari - učni Slovanov

Jerguš Ferko: Maďarské (seba)klamy

Starí Slováci tvorili väčšinu osídlenia Podunajskej nížiny a boli jedným z najväčších slovanských národov, ako to okrem iných dokazuje Ján Stanislav vo svojom monumentálnom diele Slovenský juh v stredoveku (ktoré básnik Štefan Moravčík výstižne nazval Antibutatótnik alebo viagra pre nemužných Slovákov).

Dôkazy pre neveriacich
Územie Maďarska je husto posiate názvami dedín, miest, potokov, riek, hôr, z ktorých veľká väčšina má - po rekonštrukcii z maďarského tvaru - všeslovanský (a najmä sloviensky, čiže staroslovenský) ráz. Aj niektorí maďarskí učenci priznávajú, že starí Slováci bývali pri Neziderskom a Blatenskom jazere (Balatone). Ján Stanislav na konkrétnych príkladoch dokazuje, že husté (staro)slovenské osídlenie na juhu susedilo s Chorvátmi a Slovincami, že Žitný ostrov a Tekov boli prevažne (staro)slovenské, práve tak ako aj ďalšie oblasti nad Dunajom a za Dunajom - Bukové hory, Matra i Tokaj (takisto starobylý slovanský názov). Na východe obývali predkovia Slovákov kompaktne Novohrad, ba i Hevešskú a Boršódsku stolicu. Aj podľa výskumov maďarského profesora Moóra žili Slováci v oblasti po rieku Maroš a Sedmohradské hory až do 13. storočia. J. Stanislav upresňuje, že ešte dlhšie.

Pre neveriacich maďarských vedcov tu je množstvo ďalších dôkazov. Jadro takej mohutnej ríše, akou nesporne bola Veľká Morava, musel tvoriť mimoriadne početný a vyspelý kmeňový zväz, ktorý okrem iného niekoľko desaťročí viac-menej úspešne odolával mohutnému vojenskému náporu na dvoch frontoch - zo západu sa naň valili záľahy bojovných Germánov, z východu nemenej bojachtivé hordy lúpežných kočovníkov.

Navyše slovenskému jazyku pomerne dobre rozumejú všetci Slovania. Ak je slovenčina dodnes uznávaná ako esperanto slovanských jazykov, museli starí Slováci v slovanskom svete hrať veľmi významnú úlohu. Takéto „parametre" mohlo mať iba mimoriadne početné a v každom ohľade značne vyspelé spoločenstvo. Keby Veľká Morava nebola vojenskou a duchovnou veľmocou, byzantský cisár Michal III. by sem nebol poslal takú významnú misiu, ako bola misia vedená Konštantínom a Metodom, ktorá položila mohutné a doslova nezničiteľné základy slovanskej kresťanskej kultúry.

Panský národ?
Poslal by cisár, v tom čase takmer mocenský poloboh, svojich najväčších učencov do vzdialenej, „riedko osídlenej a málo organizovanej" krajiny, kde žijú akísi jednoduchí ľudkovia v zrebných habitoch z obrazu Munkácsyho alias Lieba?

Arché znamená po grécky začiatok a logos slovo, archeológia by teda mala byť náukou o začiatku. Začiatok slovensko-maďarských vzťahov bol úplne iný, než tvrdia maďarské učebnice dejepisu. Maďari ako učni Slovanov sa najmä od čias pochybnej a neobjektívnej Anonymovej kroniky (13. stor.) snažia (maď)arizovať dejiny - arizovať ich pre ideologické záujmy hornej vrstvy maďarského národa, aby táto elita, vyvolený „panský národ" mohol držať radových Maďarov v neustálom „dištančnom" napätí a konfliktoch so susedmi.

Klamstvo prináša osoh maďarským kolonialistom, rasistom, fašistom a vôbec všetkým, ktorí už dávno nepatria do modernej Európy, žiaľ, vrátane bývalého prezidenta Göncza. Objektívne uvažujúcim ľuďom dobrej vôle ostáva dúfať, že demokratická a humanistická časť maďarského národa postupne odhalí lživé manipulácie a rozozná, že cesta k slobode a mierovému susedskému spolunažívaniu vedie iba cez pravdivý a v základných faktoch overiteľný výklad našich spoločných dejín.

Záujmom maďarského panského národa je vymazať Slovanov (Slovákov) z dejín a prisúdiť im nanajvýš podradnú úlohu historických miništrantov. Prezident Árpád Göncz nebol jediný maďarský činiteľ, ktorý sa pokúsil vymazať Slovanov nielen z dejín, ale i z mapy Európy. Urobili to aj mnohí iní už pred ním ako Lajos Kossuth (pôvodom Slovák) a Kálman Tisza. Autochtónnosť Maďarov (neexistujúcu) radi skloňujú aj niektorí maďarskí politici na Slovensku, napríklad Miklós Duray, ktorý dokonca prorokoval etnický konflikt (Ženeva 1992) a vyzýval „pravoverných" Maďarov, aby nevstupovali do manželských zväzkov s Nemaďarmi. Od tohto rasistického výroku sa dodnes nedištancoval ani jeden oficiálny maďarský predstaviteľ.

Sami prezrádzajú klamstvo
Náruč Podunajskej kotliny je nesporne rodnou krajinou každého, kto sa pokladá za Maďara, a takisto rodnou krajinou Slováka, Nemca, Žida, Rumuna, Srba, Chorváta, Rusína, Ukrajinca, Róma... Otázka autochtónnosti, (pra)pôvodnosti v podobe akýchsi historických etnických lustrácií by zrejme vôbec nevystupovala do popredia, keby z nej práve panskí Maďari neurobili jeden z odrazových mostíkov pre svoje účelové ideologické piruety a keby práve oni, ktorých predkovia vyhubili a z vlastných domovov vyhnali množstvo starousadlíkov, teraz nehanebne nevyháňali aj ich potomkov z vlastných dejín a následne i z ústavy vlastného štátu. Odpoveď na otázku prapôvodnosti je jednoduchá - koho predkovia sa tu usadili skôr? Starí Maďari to neboli. Maďari nie sú autochtónni, ale alochtónni, tí, čo pochádzajú z iného miesta, než na ktorom sa vyskytujú. Pôvodcami ďalšieho z množstva nezvratných dôkazov sú sami Maďari hlásajúci jeden z maďarských (seba)klamov o tzv. zaujatí vlasti. Tento kamuflážny pojem sa na rozveselenie informovanejšieho publika dostáva totiž do priameho rozporu s pojmom autochtónnosť. Kto tu už bol prapôvodným obyvateľom, nemal čo ani prečo svoju vlasť „zaujímať"...

Navyše táto konkrétna problematika je ešte zložitejšia a pre maďarských hlásateľov vypätého nacionalizmu ešte nepríjemnejšia. Napokon hlásatelia lži vždy ťahajú za kratší koniec, lebo lož sa konštruuje účelovo, zjednodušene a uzavreto voči novým poznatkom. Dnešní Maďari nielenže nie sú po svojich predkoch autochtónnymi obyvateľmi Podunajska z hľadiska času osídlenia, ale nie sú autochtónnymi dokonca ani geneticky, ani kultúrne. Podľa výskumu profesora genetiky na Stanfordskej univerzite L. L. Cavalli-Sforzu „len s ťažkosťami možno nájsť nejaké stopy maďarských génov u súčasnej populácie", a dokladá to aj génovou mapou. Maďarsko leží v pásme 9- až 16-percentného výskytu negatívneho Rh faktora, čo zodpovedá charakteristickým hodnotám ich súčasných indoeurópskych susedov. „Tento fakt sám osebe ešte nič neznamená," píše Peter Žitňan, „ale ruka v ruke so stratou genetickej autochtónnosti prišla zákonite aj strata kultúrnej autochtónnosti".

Lúpež dejín
Niečo sa predsa len zachovalo. Má to však ďaleko od akejkoľvek kultúry - usilovné maďarské „vylepšovanie" dejín, pripomínajúce prax starovekých vládcov z oblasti Mezopotámie. Totalitní despotovia po nástupe k moci systematicky ničili všetko - písomné pamiatky, sochy, pomníky - čo pripomínalo ich predchodcov. Tento primitívny zvyk netolerantných a bohorovných aziatskych despotov a nafúkancov fungoval neskôr i v starom Ríme. Je však šokujúce, ak toto kultúrno-politické barbarstvo s nedozernými následkami sa trpí a existuje aj v dnešnej modernej Európe plnej počítačov, v epoche demokracie a integrácie, v epoche budovania občianskej spoločnosti.

Snahy o pokračujúcu lúpež dejín sú pokračovaním smutnej tradície staromaďarských lúpežných výprav, pokračovaním tradície koristníckeho barbarizmu, ktorý by civilizovaná Európa vo vlastnom záujme nemala ďalej trpieť. Dejiny nás totiž učia, že tento druh tolerancie má (samo)vražedné následky. Z maďarského falšovania dejín treba - a to urýchlene - urobiť medzinárodný problém.

(Ďalší úryvok z knihy Jerguša Ferka Maďarské (seba)klamy v nasledujúcom čísle)

Titulok a medzititulky redakcia

Fotografia:
Jerguš Ferko (1956-2001)