Násilie ako rutina

Robert Fisk

Už sme si tak zvykli na krviprelievanie na Blízkom východe, že nás nevyvedie z miery ani zabíjanie palestínskych civilistov v čase vianočných sviatkov. Západoeurópska vrchnosť dbá, aby si náhodou nepohnevala Izrael. Čo na tom, že je to agresor! Reakcia Európy na najnovší brutálny útok Izraela na Palestínčanov v Gaze už po x-tý krát potvrdzuje arabským krajinám to, čo vedia celé desaťročia: Západ sa bez ohľadu na spravodlivosť pri každom tamojšom konflikte vždy postaví na stranu Izraela. Aj teraz sú vraj za krviprelievanie zodpovední Arabi. Tieto hlúposti počúvame od Izraelčanov už od roku 1948. Všetci americkí prezidenti i predstavitelia EÚ zakaždým vyzývajú na Blízkom východe k „umiernenosti", akoby platilo, že Palestínčania majú tak ako Izraelčania k dispozícii lietadlá F-18, tanky Merkava a poľné delostrelectvo. Po domácky vyrobené rakety Hamasu za osem rokov usmrtili 20 Izraelčanov, ale celodenný bleskový útok izraelských leteckých síl v decembri zabil vyše 300 Palestínčanov. Prelievane krvi v tejto časti sveta sa stalo rutinou. Dožadujeme sa bezpečnosti pre Izrael, čo je správne, ale nevšímame si masívne a absolútne neadekvátne zabíjanie zo strany Izraela. Madeleine Albrightová kedysi povedala, že Izrael „prepadajú" - akoby sa ulicami Tel Avivu valili palestínske tanky. Mimochodom, od Tonyho Blaira - v súčasnosti mierového vyslanca na Blízkom východe, ktorý sa od nástupu do tejto funkcie v Gaze neukázal - sme nepočuli ani hlások. Ani slovo! Áno, Izraelčania si zaslúžia bezpečnosť. Krviprelievaním sa však nikdy nič nedosiahne. Izrael už bombardoval Libanon od roku 1975 tisíckrát a „terorizmus" sa tým eliminovať nepodarilo - krviprelievanie pokračuje. Naši západní politici ustrašene zaliezli do svojich dier. A kdesi v afganskej jaskyni sa schuti smeje istý muž s turbanom na hlave...